Tam kdesi za obzorom

Schopnosť prežiť je oddávna daná schopnosťou prispôsobiť sa daným podmienkam. Len ten, kto vie zosúladiť  svoje potreby s okolitým svetom, dokáže sa preniesť časom a pokračovať vo svojej existencii. Niektoré tvory si dokážu vypestovať odolnosť aj proti jedovatým chemikáliám, určeným na ich vyhubenie, a v ďalších generáciách sú už k týmto látkam imúnni.

Človek nie je výnimka. Jeho schopnosť adaptácie je síce pomalšia, ale časom sa prispôsobí aj veciam, ktoré by jeho predok neprežil. Naši predkovia žili inak ako my, stáročiami nazbierané skúsenosti využívali k prospechu svojmu a celkom dobre vedeli, čo im prospieva a čo škodí. Napriek tomu sa vždy našli jedinci, ktorí evolúciu pohnali bičom a vývoj urýchlili. Pravdaže, často aj s fatálnymi následkami.

My, povojnová generácia, sme boli vychovávaní v úcte k mieru a vďačnosti za to, že môžeme pracovať pre blaho svojej vlasti. Spoločný prospech bol na prvom mieste a práca pre ostatných šla aj na úkor osobného blaha. To preto sme vybudovali vojnou zničený štát v relatívne krátkom čase a nastolili sociálny systém, aký nemal inde obdobu. To až ľudská chamtivosť ho rozvrátila a osobný prospech zvíťazil nad blahom pre všetkých, lebo vraj bližšia je moja košeľa ako kabát pre všetkých. Naša výchova sa ukázala ako škodlivá a v čase, kedy sme si mali začať užívať plody celoživotnej práce pre kolektív, nám všetko vzali a povedali, že už sa musíme starať o seba sami. Musíme si zvykať na to, že naše šediny už nebudia úctu, ale naopak my sa musíme klaňať kultu mladosti tých, pre ktorých sme tento svet vybudovali. Empatia so starými a chorými sa kamsi vyparila a o vďačnosti ani nechyrovať. Naopak, naše obetovanie sa pre spoločnosť je zosmiešnené a obrátené naruby, vraj my sme brzda pokroku a vinní za tie „zverstvá“, ktoré sa tu páchali. Musíme si zvykať na to, že obetovanie sa je hlúposť, že máme hrabať len pre seba a keď sme už všetko rozdali, nikto nám zadarmo nič nedá. Pravda a lož sa otočili naruby, čierna a biela už závisia len od uhla pohľadu. Ženy už nie sú ženami a muži mužmi, vraj to – v intenciách deklarovanej slobody – závisí od vôle každého. Včera písali v novinách, že akýsi delikvent prehlásil, že je ženou, tak ho zavreli do ženskej basy, kde potom znásilňoval väzenkyne. Slovko „sloboda“ počuť z každého rohu, ale jeho význam nadobudol hrôzostrašné podoby. Kto chce, môže slobodne vraždiť, a my mu za to zaplatíme celkom slušný hotel až do konca života. Ak chcete byť celebritou, stačí niekde na námestí stiahnuť gate – určite o vás napíšu. O tých, ktorí držia tento svet nad vodou a makajú na jeho fungovaní, o tých sa nedočítate nikde. Podľa novej morálky makajú len sprostí. Na ochranu ľudských práv funguje nová, zaiste dobre platená úradníčka, ale počuť o nej len pri porušovaní práv tých, ktorí nie sú ničím užitoční. Aj zvieratá majú ombudsmanku a o týraní psov počuť takmer denne. O týraní ľudí oveľa menej. Tí, ktorí ťahajú tento svet, tí nezaujímajú nikoho…

Kedysi sme ako deti hrali takú hru: vadí, nevadí. Komu čosi vadilo, ten prehral. Denne sme posýpaní chemikáliami, ktoré rozleptávajú naše telo, dušu, aj celú spoločnosť. A hoci vieme, aký devastujúci účinok to má, prispôsobujeme sa a držíme hubu…