Tam kdesi za obzorom

Ženy sú vraj z Venuše a muži z Marsu.

Tak sa vysvetľuje to množstvo protirečení, ktoré spolunažívanie opačných pohlaví prináša.  Aj príroda je plná protikladov, ktoré si nielen odporujú, ale sa aj dopĺňajú. Po noci príde deň, po daždi slnko, čierna a biela, jing a jang…

Napriek evolúcii aj spoločenskému pokroku sme stále živočíchmi, plnými istých atribútov, kedysi potrebných k prežitiu, dnes už len na oštaru. Muži, kedysi lovci a bojovníci, si aj dnes potrebujú niekde vybiť nahromadený adrenalín, bez ktorého by v minulosti neboli schopní vyburcovať svoje zmysly na boj s nepriateľom. Ak nemôžu bojovať, odreagúvajú svoje atavistické pudy inde, napríklad v športe, kto nemá loptu, do ktorej by si kopol, ten občas – zdanlivo bezdôvodne – zaútočí na tých, ktorí sú mu najbližšie. Niekedy stačí k výbuchu adrenalínu naozaj málo a tá ich najbližšia sa čuduje… O ženách je zasa známe, že si potrebujú vybiť svoj emočný tlak z akejsi rodovej ukrivdenosti,  preto sa musia aspoň raz za mesiac vyplakať. A muža, ktorý im nedá k tomu dôvod, postupom času znenávidia.

Zažil som to.

Moja žena feministka bola neustále pripravená na boj proti ženskej diskriminácii a nič ju nedokázalo tak znervózniť ako to, že som jej k nej nedal dôvod. Sedela v obývačke, fajčila, pila kávu a debatovala s kamarátkou o ženských právach, zatiaľ čo ja som v kuchyni varil. Prečo nie. Aj tú kávu som im naservíroval a ubezpečil ju, že sa o všetko postarám. Nie som predsa žiadny domáci tyran. Emancipáciu uznávam. A variť viem, dokonca ma to baví. Tá kamarátka ma síce pokladala za úplného blbca, ale čo by som už nezniesol pre to, aby bol doma kľud…

Samozrejme, nebol.

Moja feministka občas dostávala hysterické záchvaty a obviňovala sa ma z toho, že ju týram psychicky. Tým myslela asi vlastné pocity frustrácie z toho, že jej nedovolím vyplakať sa nad svojím strašným ženským osudom a zjavne sa nad ňu vyvyšujem. Cítila sa ponížená. Najmä vtedy, keď už jej aj tie kamarátky povedali, akého skvelého muža má. Znenávidela ma. Napriek tomu, že si robila prakticky čo chcela, vyčítala mi, že jej nedám dýchať. Svedomie je sviňa. Raz sa na mňa aj vrhla a v záchvate zúrivosti ma začala mlátiť, a keď som ju odsotil, použila to pri rozvodovom súde ako dôkaz, že som mlátil ja ju…

Áno, aj muži vedia byť svine. Ubližujú. Často bezdôvodne. A niekedy z dôvodov pre ženu nepochopiteľných, napríklad keď sa na základe predošlých skúseností cítia byť ohrození. Keď im akési Deja-Vu navodí situáciu, v ktorej už boli a ktorú vtedy podcenili. Lebo nikto nikomu nevidí do hlavy a nevie, že dotyčný/á práve ide vybuchnúť. Stačí málo. A výbuch je tu…

Áno, spolužitie ženy a muža je plné rozporov. Najmä tých genetických. Puzzle dopĺňania nie vždy funguje a nájsť ten správny dielik vyžaduje často veľa úsilia a dobrých nervov. Dôležité je hlavne nerýpať sa v problémoch a nehľadať problémy aj tam, kde nie sú. A zabúdať na to zlé a hýčkať si chvíle porozumenia a pohody. Nebrať manželstvo ako súboj, ale ako šancu prežiť plnohodnotný život. A snažiť sa tú šancu využiť…