„Lebo človek v svojej zlobe je ukrutnejší a zaťatejší ako krokodíl. Jeho srdce je tvrdšie ako kameň, jeho márnivosť ničotnejšia ako prach. Ponor ho do rieky, a len čo mu uschnú šaty, bude taký istý ako predtým. Vrhni ho do smútku a sklamania, a keď sa zviecha, bude zasa taký istý ako predtým…“
(Egypťan Sinuhe)
Celý život komusi pomáham. Podchvíľou kohosi zachraňujem. Ako mládenec som vytiahol z bazéna dievča, ktoré ležalo bezvládne na hladine a nikto si ho nevšimol. Unikla vraj smrti len o pár sekúnd. Neskôr som z rozbúrených morských vĺn vytiahol Číňanku, ktorá už nedýchala. Rozdýchali sme ju. A toho pätnásťročného chlapca mojej nepríjemnej susedky som vliekol v náručí takmer kilometer, keď zletel zo stromu a napichol sa na konár za rebro ako Jánošík. Reval ako pominutý a ja som prišiel domov celý krvavý, ale prežil to. Vždy, keď ide o život, nepremýšľam a nasadzujem turbo. Je to podvedomé a inštinktívne, ale myslím, že tak to má byť…
Moja žena má záchranársky komplex tiež. Doopatrovali sme moju aj jej mamu, aj keď to bolo veľmi náročné a aj keď obe mali viac detí. Keď mi zomrel brat, podporoval som aj finančne švagrinú, lebo tá vyhadzovala peniaze na svojho syna alkoholika, aj toho som párkrát ťahal z priekopy, aby nezamrzol. Aj môjho mladšieho brata som viackrát zachránil, keď nemal ani na chlieb. Nedávno sme zachraňovali ženinho brata Majka, vozil som ho po ordináciách a vláčil po schodoch, keď už nevládal chodiť. Teraz beháme k jeho žene, ktorá má rakovinu a nevie si bez neho poradiť, hoci sa stará aj o svoju takmer storočnú mamu. Podchvíľou nám vyzváňa telefón od ľudí, ktorí by si aj poradiť vedeli, ale radi hodia svoje starosti na nás, lebo vedia, že nepovieme nie. Hoci sme už obaja dôchodci, riešime problémy oveľa mladších a zdravších ľudí a staviame ich znova na nohy, keď pre svoju hlúposť a neochotu prijať radu padnú na zem a nevedia vstať. (Ale jeden Rudojašter a tetka z východu mi vyčítajú nedostatok charakteru !)
Hovorí sa, že človek je skutočne dospelý až vtedy, keď sa okrem seba vie postarať aj o niekoho, kto sa o seba postarať nevie. A vždy, keď nám ktosi ďakuje, máme pre neho to obligátne: musíme si pomáhať, veď ty by si to urobil pre nás tiež. Zachrániť inému život nie je zásluha, ale povinnosť každého, kto sa chce nazývať človekom. A zachraňovať blížneho svojho od biedy či hladu by mal každý, kto môže. To je základ humanizmu a spôsob, ako prežiť. Len v ostatnom čase sa zdá, že ľudia si už život nevážia. Generácia, ktorá zažila skutočnú biedu, hlad a vojnu, už takmer vymrela, a tí, čo nikdy nezažili strach o život si – ako sa zdá – ani neuvedomujú, čo majú. Je to aj zásluha masmédií, ktoré nám denne servírujú násilie aj smrť ako čosi normálne a my sme si tú virtualitu tak pomiešali so skutočnosťou, že už ich nerozoznáme. Slobodu názorov si mnohí vysvetľujú ako možnosť prezentovať svoje výmysly, čo ako hlúpe, ba škodlivé, a nedajú na ne dopustiť. Svojich nápadov sa držia o to húževnatejšie, o čo sú bláznivejšie. Nečudo. Je nás už vyše sedem miliárd a vyniknúť je čoraz ťažšie…
Zachraňovať telo je náročné, ale možné. Zmeniť myslenie je ťažšie. Potláčaním základného inštinktu, teda prežitia, sme dospeli do stavu, že život akoby už nebol najdôležitejší. Keď som sa minule pýtal: Čo je dôležitejšie ako život, mi ktosi napísať, že vraj Kvalita života. Áno, verím, že pri neznesiteľných bolestiach a zúfalej biede je lepšie nežiť, ale … to hrozí naozaj málokomu. Väčšina z nás sa má lepšie ako kedykoľvek v minulosti a kvalitou života rozumie iba to, že sused má väčší dom a novšie auto, a cíti sa ukrivdený. Najukrivdenejší sú pubertiaci, keď nemajú najnovší mobil. Čím lepšie sa máme, tým viac si sťažujeme. Hierarchia hodnôt sa pokrivila ako paragraf. Svet ovládli diletanti a svojím krikom zahnali do suterénu tých, ktorí vedia. Doktor Mikas má päť titulov, doktor Krčméry tri, ale tu na blogu si aj Jano z kopaníc myslí, že tomu rozumie lepšie. Nikto sa nezamýšľa nad následkami svojho kriku, lebo nikto nenesie zodpovednosť. Tú nesú iní. Ale podrývať a ničiť ich autoritu môže každý, komu sa zapáči. Ak tento svet naozaj riadia ilumináti či nejakí jašteri, musia mať z nás kopec radosti. A kým sa nedohodneme, budú sa tešiť ešte viac.
Takže: načo zachraňovať životy? Stojíme o to?