Modro nadomnou, modro podomnou.
Stačí len nepatrný pohyb rukami či nohami a vznášam sa na hladine, nezčerenej vlnkami, ako na nebeskom zrkadle. Len ten nepatrný pohyb mi zaručuje, že bude trvať dlhšie a k pevným brehom doplávam čo najneskôr. Môžem si tú plavbu užívať plnými dúškami a medzitým si predstavovať čokoľvek. Aj modré more či vznášanie sa na obláčikoch nekonečna. Nepotrebujem k tomu nič, len sám seba a kúsok fantázie. Plávať na chrbte znamená vyžívať sa v nekonečnom blankyte oblohy a len periférnym videním vnímať vrcholce mohutných smrekov okolo či tiežblankyt vodnej hladiny. Sú okamihy v živote, ktoré dokážu vymaľovať život farbami nádeje…
Sú ľudia, ktorí celý život na niečo čakajú. Vraj raz bude lepšie. A keď nie v tomto, tak hádam v tom budúcom. Nádej vraj zomiera posledná. Medzitým im život preteká pomedzi prsty a čím sú starší, tým je ten život ťažší. Namiesto spokojnosti sa dostavia choroby a namiesto spravodlivosti nevďak od tých, pre ktorých sa obetovali. Preto sa zvyčajne čoraz viac utiekajú k záhrobiu, lebo čoraz lepšie vidia, že na tomto svete ich už nič dobré nečaká. Keď už nemusia bojovať o chlieb svoj každodenný a mohli by si začať užívať zisťujú, že možnosti toho užívania sa dramaticky zúžili a to, o čom celý život snívali, im ušlo do nenávratna. Niektorí sa stále venujú potomkom a držia nad nimi ochrannú ruku až do smrti, znášajú rany od života za nich a veria, že za to raz budú spasení. Pravdaže, na tomto svete už nie, lebo tí potomkovia si zvykli brať tú ochranu ako samozrejmosť, či niekedy aj ako obťažovanie, a uvedomia si o čo prišli až pár týždňov po pohrebe. Pozemská spravodlivosť je chiméra bez akejkoľvek reálnej podstaty. Iní ale, ak majú to šťastie a precitnú včas, si uvedomia, že ich čas sa nachýlil a ak ešte chcú niečo od života dostať, je najvyšší čas čosi pre to urobiť.
Plávam si na chrbte po hladine vonkajšieho kúpaliska v kúpeľoch a predstavujem si jachtu na vlnkách Karibiku. Modré nebo nado mnou je to isté, a fantázia vymaľuje ostatné. Nepotrebujem k tomu veľa, pobyt v kúpeľoch si môže dovoliť snáď každý penzista. Teraz v septembri je tu ľudí málo, je tu kľud a zavše som v bazéne celkom sám. Počasie sa umúdrilo, snáď už konečne prišlo leto. Už sa nemusím nikam ponáhľať, na všetko mám času dosť. Po celoživotnom zhone som sa konečne dočkal kľudu. Dá sa oslobodiť. Od stresu, od zhonu, od starostí. Nemusím riešiť nič, čo vyriešiť nemôžem. Plávam si na modrej hladine a užívam život…