Písať o ľudskej dôstojnosti ma vypudil jeden diskutér, ktorý mi pod článkom napísal, že si nechám na sebe aj orechy roztĺkať. Do istej miery má pravdu. Mám snahu dohodnúť sa takmer za každú cenu a snaha po kompromise ide pritom ďalej, než je bežné. Kedysi sme hovorili, že múdrejší ustúpi, dnes už to ale veľmi neplatí. Naopak, ľudia si viac vážia toho, kto si ide za svojím aj cez mŕtvoly a arogancia, akokoľvek nám vadí, v skutočnosti pridáva na váženosti. Klasickým príkladom je americký prezident.
Aby si nás ľudia vážili, to by sme chceli všetci. Súvisí to – okrem iného – aj s budovaním sebavedomia, lebo čím viac je na svete ľudí, tým viac cítime, akí sme zanedbateľní. Takzvaná sloboda a demokracia priniesli paradoxne poznanie, ako málo toho môžeme zmeniť a ako málo náš názor zaujíma ostatných, lebo každý bojuje o ten svoj. Najmä v pokročilejšom veku, keď už máme veľa skúseností, je veľmi deprimujúce, ako sa na nás vyvršujú zasrani, ktorí ešte nič nezažili, a ako chcú, aby sme si ich vážili za niečo, čo sme my mali v malíčku už vtedy, keď ešte oni neboli na svete. Neúcta k skúsenostiam starších vedie často k tomu, že nasledujúca generácia znova robí tie isté chyby. Namiesto poučenia sa však – práve v túžbe „nestratiť tvár“- bude biť za svoj omyl.
Boj o svoju dôstojnosť úzko súvisí s bojom proti komplexom. Každý by chcel byť Niekým, vyzýva ho k tomu nielen vlasné ego, ale aj masmediálna kultúra a spoločenská klíma. Preto sú najvyhľadávanejšími stránkami na Google tie, ktoré súvisia s posilňovaním sebavedomia a osobnosti, akoby návod zvonku mohol niečo zmeniť na frustrácii z vlastnej malosti. Oveľa účinnejšie sú v tomto smere alkohol a drogy, to preto sa tak rozmohli. Utiekať sa do nevedomia je veľmi obľúbený spôsob, ako uniknúť sám pred sebou. Populárnym na udržanie sebavedomia je tiež ponižovanie ostatných, zosmiešňovanie a deptanie, ako to môžeme zavše pozorovať aj tu. Takéto správanie je u nás osvedčené a uznávané, a namiesto odsúdenia hulváta ho tľapkáme po pleci: ale si mu dal. Pripadá mi to ako akýsi relikt z praveku, keď sa jedinec snažil o postavenie v kmeni. O to ide, napokon, aj dnes. Dnešná doba ale priniesla aj iný fenomén, a to je predávanie svojej dôstojnosti za peniaze. Vidíme to denne, takzvane celebritní herci sú schopní zahrať aj vyslovene odporné postavy a my ich za to oceňujeme. Peniaze sú silným dôvodom na pitvorenie sa pred kamerami či strápňovanie sa v pózach pre korunu tvorstva vyslovene nedôstojných, a za sprostých sme tu my, diváci, lebo im za to platíme. Ba horšie, preberáme od nich tie trápnosti ako normy. Namiesto vlastných myšlienok opakujeme odpočuté frázy a pokladáme to za dôkaz, že sme „in“. Takto, možno nechtiac, degenerujeme.
Mnohí ešte pamätáme na časy, keď hlavným imperatívom bola spoločenská užitočnosť. Žiaľ, tento model, akokoľvek pokrokový, sa neujal. Vlastná košeľa sa ukázala príťažlivejšia ako spoločný kabát a preto sme znova začali každý hrabať na svojom piesočku. Vrátane tých, ktorých si za rozvoj spoločnosti platíme. Chamtivosť je silnejšia motivácia ako spoločenský prospech. Tej sme podriadili aj vlastnú dôstojnosť a hoci v súkromí neustále voláme po väčšej slobode, v zamestnnaní pre pána hrbíme chrbát a znášame aj pozíciu otrokov. Tento paradox v nás vzbudzuje pocit trvalej frustrácie a sociálne napätie narastá. Čo bude ďalej, to ukáže čas…