Tie potvory pozná snáď každý. Usalašia sa vám v hlave a šarapatia hoci aj celý život. Aj keď dôvody, pre ktoré vznikli, už pominú. Tak, ako matka fajčiarka ohrozuje svoje dieťa ešte prv, ako sa narodí, tak potom po narodení ovplyvňuje jeho psychiku často až do neskorej dospelosti. V jednej krčme štvrtej kategórie kdesi na Orave som videl ženu zjavne krátko pred pôrodom takú spitú, že nevládala stáť na nohách. Aké je dnes dieťa, ktoré porodila? A oveľa neskôr som stretol inú s už dospelými deťmi, ktorá ešte stále zo svojich životných mindrákov obviňovala svoju matku. Nedokážem posúdiť, nakoľko právom a nakoľko len neustálym pripomínaním si niekdajších krívd, ale poznám aj takú, taktiež už v babkovskom veku, v ktorej domnelé krivdy časom nielenže neodzneli, ale naopak narástli, takže nebola ochotná ísť svojej mame ani na pohreb. Ani tomu nerozumiem. Mama je niekto, kto mi dal život a ak som dospelý, je len na mne, ako s ním naložím. Vyhovárať sa celý život na niekoho svedčí o mojej neschopnosti poradiť si sám so sebou, ako aj o presúvaní zodpovednosti za vlastné zlyhania.
Dôvody ku komplexom sú všemožné. Niekomu sa zdá, že ho osud neobdaril krásou a nadáva na tú do neba volajúcu nespravodlivosť, ale tým trpia aj vychýrené krásavice. Iný si zasa myslí, že nedostal príležitosť vyniknúť a stať sa slávnym, hoci je presvedčený, že schopnosti na to má. Takými mindrákmi trpia ale aj slávne osobnosti, ktorým ich slávu kdekto závidí, dokonca v oveľa väčšej miere ako bežní smrteľníci, mnohí boli a sú závislí na drogách a niektorí ich ťarchu neuniesli a spáchali samovraždu. Zjavne každá svetská sláva vyzerá nebesky len zvonku, zvnútra je to skôr peklo. Dôvody ku komplexom ale bývajú aj oveľa obyčajnejšie. Ten, kto je malý, závidí vysokým, dlháň by zasa privítal trocha menší vzrast, tučný chce byť chudý a chudý nevie pribrať. Kdekto cíti, že nedokáže napísať taký blog, ako ktosi iný, a to v ňom vyvolá nutkavú túžbu ponížiť ho, aby sám vynikol. Vidíme to denne v komentároch. Ľudská túžba vyniknúť a byť originálny je o to silnejšia, o čo väčšia konkurencia tu je. Je nás už vyše sedem miliárd.
Celoživotnú depku môže spôsobiť aj pohlavie. Veľa žien by chcelo byť mužmi a pokladajú za nespravodlivé, že sa narodili ako ženy. Je pravdou, že byť ženou prináša so sebou veľa starostí a často aj veľa trápení a oproti mužom aj oveľa viac nárokov na zodpovednosť, keďže sú nositeľkami života, a nie vždy sa im za to dostáva dosť ocenenia. Iste, sú k depkám aj oprávnené dôvody. To preto niektoré tradičnú úlohu ženy odmietajú a svoju slobodu nemienia zväzovať konvenciami či takzvanými ženskými úlohami. Len ony samy však vedia, či im ich život pripadá šťastný a spokojný. Pokiaľ viem, väčšinou nie.
Komplexami postihnutý človek býva často pomstychtivý. Rád hľadá nepriateľa, zodpovedného za svoje „nešťastia“, a keď ho nájde, nasype naňho všetku svoju ukrivdenosť, bez ohľadu na to, že dotyčný nemá ani tušenia, o čo ide. Nezriedka to býva ten najbližší, partner. Ak to nechápe, obviní ho z bezcitnosti. Takéto chovanie má za následok mnohé neporozumenia, ba až rozvrat manželstva. Ak to praktizuje aj na iných, odpudí si aj ľudí, ktorí ju majú radi, a potom si sťažuje, že ju nikto nechápe.
Normálny ľudský jedinec sa komplexov z mladosti zbaví ešte pred koncom puberty. Akékoľvek neskoršie utrpenie z minulosti sa podobá na povestné rýpanie sa v h.vne. Čím viac, tým viac smrdí. A sebaľútosť zabíja spokojnú budúcnosť. Život je dosť zložitý aj bez toho. Starosti, problémy a depky treba vyriešiť a zbaviť sa ich. A neriešiť to, čo vyriešiť neviem. Inak si otrávim aj chvíle, keď môžem byť šťastný …