(Teraz neviem, či tento článok uzrie svetlo verejnosti, lebo sa zjavne chystám zosmiešňovať vrcholných predstaviteľov štátu, a to nielen toho nášho. Môj otec bol v päťdesiatych rokoch za čosi podobné trestne stíhaný a ja by som sa nerád dožil takéhoto déja-vu).
Ale čo je pravda, je pravda. Keď si pozrieme niektorých demokraticky volených predstaviteľov štátnej moci, ľahko môžeme nadobudnúť pocit, že s ľudstvom čosi nie je v poriadku. Ak toto má byť výkvet spoločnosti, tak… zbohom rodina. Možnože ich duchovné bohatstvo, ktoré nie je vidieť, je natoľko výnimočné, že aj u prostého voliča prerazí nad telesným zjavom, ale možnože sú ľudia len unavení solídnosťou, priemernosťou a normálnosťou, takže siahnu po prvom exotovi, čo príde. Ako inak si vysvetliť napríklad výber kandidátov na českého prezidenta, kde v užšom výbere zostali jeden celý na modro potetovaný, druhý prispatý dinosaurus s výzorom upíra a tretí alkoholik vzbudzujúci obavu, že mu každú chvíľu odpadne hlava. Toto je výkvet národa? Ale ani inde to nie je bohviečo. Keď pozerám na účes súčasného anglického premiéra, napadá ma fráza rozprávkového detektíva Orieška: Do orecha bum. Ani chovaním za výzorom nezaostáva. A čo taký “najmocnejší muž sveta?“ Priali by ste si mať ho v rodine? Veď je to stelesnená arogancia, namyslenosť, egoizmus. Takým ľuďom sa predsa radšej vyhýbame. Sú tí Američania masochisti?
Na Slovensku je to inak. Nikto potetovaný ani s odpadávajúcou hlavou by sa do najvyšších funkcií nedostal. A toho, kto mal sklony k arogancii, vypískala ulica pod heslom „Za slušné Slovensko“. Pravdou je ale aj to, že duchovné bohatstvo, ktoré nevidno, ani nevidíme. Možno máme nejaký iný zrak. Možno nám stačí to, čo počujeme, a ak nám niekto bude sľubovať hory-doly, budeme ho voliť. Lebo – ako povedal jeden múdry pán – muž môže až potom ukázať svoju pravú tvár, keď dosiahne svoj cieľ. Výsledok je zakaždým rovnaký: po voľbách si búchame hlavu, koho sme si to zvolili. Teda – hlavu si búchame len vtedy, keď nás nikto nevidí, lebo priznať si omyl verejne, to nepatrí do našej výbavy. Preto nás tu permanentne ktosi sklamáva.
Nedá sa povedať, že tým, že si nevolíme viditeľných exotov, volíme dobre. Takzvaná parlamentná demokracia, ktorá je síce zlá, ale vraj najlepšia možná, nám inú možnosť nedáva. Určite by bolo dobré každého, komu chcem dať svoju dôveru, poriadne preveriť, ale napokon vždy zostane najdôležitejšou viera. Hodím lístok do urny a verím, že to dobre dopadne. Nuž, zjavne nedopadne. Od chvíle, keď sú kocky hodené, akosi všetko ide do… hája. A z väčšiny, ktorá zvolila súčasného lídra, akosi nezostane nikto. Zato s oponentmi sa vrece roztrhne. Namiesto toho, aby sme uznali, že zvíťazil názor väčšiny a prispôsobili sa mu, nahodíme turbo v okydávaní. Zväčša, bohužiaľ, právom. Predvolebné sľuby nesplnil ešte nikto. Asi to ani nejde. Človek vo funkcii je už niekto iný ako ten, ktorému sme dali hlas. A pravdou je to, čo napísal kedysi Karel Havlíček Borovský:
Tak to chodí na tom světě
každou chvíli jinak
Dneska ctí tě za svatého
zítra budeš sviňák