Niet snáď odpornejšieho človeka ako ten, čo si sťažuje na svoje zdravie. Keďže choroby a iné neduhy má každý svoje vlastné, o cudzích nechce počuť ani slovo a uteká pred nimi ako pred morovou nákazou.
Ostatné týždne som strávil behaním po zdravotníckych zariadeniach a zavŕšil ich operáciou bedrového kĺbu, TEP, s dvojtýždňovým pobytom v nemocnici. Preto sa s vami chcem, celkom bezohľadne a odporne, podeliť o svoje zážitky, a najmä o závery z nich.
Generálnym záverom je, že z hľadiska pacienta je naše zdravotníctvo obrovský, fyzicky aj morálne ťažko chorý kolos, ktorý sa potkýna o vlastné nohy a zožerie neskutočne veľa. Času, peňazí, nervov. Základná funkcia, teda liečiť chorých, zaniká v mori administratívy a haldách papierov, v neochote riešiť problémy pacientov a niesť zodpovednosť za ich vyriešenie, a v neposlednom rade aj v snahe zarobiť na nešťastí iných a urobiť si z neho výnosný kšeft. Tieto atribúty už takmer pohltili základné predpoklady zdravotníka, teda súcit s chorým a snahu pomáhať. O to viac si treba vážiť tých, ktorí napriek týmto príšernostiam ešte stále pomáhajú, často obetavo a na úkor vlastného zdravia-lebo aj takí ešte sú.
Príšernosti som zažil už pri absolvovaní predoperačných vyšetrení. Krajská fakultná nemocnica ma ústami svojich styčných pracovníkov rad za radom odmietla na tieto vyšetrenia objednať vo všetkých svojich ambulanciách, takže napokon som ich absolvoval u dedinských lekárov, vcelku bez problémov. Aj tu som však, pochopiteľne, musel zaplatiť a zniesť fakt, že povinné úkony brali ako možnosť vyryžovať na mne za čosi, čo nemôžem odmietnuť. Mýtus o ústavou zakotvenom bezplatnom zdravotníctve radšej ani nespomínam. Prišiel som tak napríklad o dva pomerne zdravé zuby, ktoré by mi určite ešte vydržali, ale 60 euro, ktoré som za ich vytrhnutie zaplatil, boli zrejme pre môjho zubára neodolateľné.
Keďže koxartróza, s ktorou som úspešne podomácky bojoval osem rokov, už prekročila možnosti alternatívnej medicíny, môj ortopéd ma na operáciu objednal, ale termín v spomínanej fakultnej mi určili až o rok – nežartujem, o rok. Súc nakazený demokraciou a možnosťou slobodného výberu zdravotníckeho zariadenia som si našiel iné, kde ma objednali už o mesiac. Tu ma aj úspešne odoperovali a musím povedať, že som sa tu stretol aj s úplne iným prístupom, hoci sa jednalo o nemocnicu s mediálne snáď najhoršou povesťou. Znova sa mi teda potvrdilo, že to, čo píšu v novinách či vysielajú v televízii, je spravidla úplne inak.
Všade, vrátane tejto nemocnice, som sa však stretol s nepochopiteľným plytvaním, z čoho logicky vyplýva, že naše zdravotníctvo má peňazí habadej. Hoci pacient si musí priniesť okrem obligátneho toaletného papiera a množstvo iných vecí, všade je cítiť obchodného ducha dodávateľov a ich zdravotníckych pomáhačov. Napríklad pomôcky ako madlá, nadstavec na WC či stoličku do sprchy som vyfasoval už v nemocnici, ale mohol som si ich druhýkrát vyzdvihnúť aj na elektronický recept a o dva dni mi prišiel poštou ich predpis – tretíkrát. Spolu s prepúšťacou správou som obdržal aj štyri poukážky na kúpeľnú liečbu na počítačových formulároch, a na každej z nich bolo ručne napísané odporúčanie od mne neznámeho lekára s maďarským menom do kúpeľov Číž. Pozrel som si ich na internete – v zime tam skapal pes. Zjavne ide zasa o kšeft.
Nuž čo, napokon som rád, že sa operácia podarila a prežil som ju, ďakujem všetkým, ktorí sa o to zaslúžili. Pracovať v našom zdravotníctve je zjavne náročné nielen fyzicky a na psychiku, ale aj na chrbtovú kosť… a to zvláda každý po svojom.
Teraz ma – v súvislosti s oslavami konca totality – napadá jedno prirovnanie. Má podobu starého doktora Antala s ešte starším stetoskopom, ktorý ma kedysi liečil. Bez drahého vybavenia dokázal vyhmatnúť príčinu každej pliagy a účinne ju vyliečiť. Nepotreboval prístroje za miliardy, lebo mal o liečenie skutočný záujem. A nikdy so mnou nehral pingpong s kolegami, ani neutekal pred zodpovednosťou. A to je asi to najzásadnejšie, čo dnešnému zdravotníctvu chýba…