V ostatnom čase som riešil vážne zdravotné problémy. Ako väčšina ľudí, o ťažkosti iných som sa veľmi nezaujímal, akosi inštinktívne, akoby aj premýšľanie o chorobe bolo infekčné. V nemocnici som ale videl chudákov, akých v bežnom živote nestretnete, a takisto aj prácu zdravotníkov, na ktorých sa zo strany zdravých rúti len vlna kritiky. Isteže je naše zdravotníctvo v dosť havarijnom stave, ale väčšina zdravotníkov za to nemôže, naopak, snažia zo všetkých síl toho zdochýňajúceho koňa udržať nažive. Môj obdiv a úcta teda patrí v prvom rade im.
Po operácii bedrového kĺbu som sa na rehabilitačnom oddelení piešťanskej nemocnice zoznámil s človekom, ktorého život by bol skvelým námetom na drsný thriller o tom, čoho všetkého je život schopný a kam až dosiahne ľudská bezohľadnosť a zloba. Nechcem to tu opisovať celé, to je na samostatný článok, len toľko, že mne samotnému to pomohlo uvedomiť si, že napriek momentálnym ťažkostiam mám vlastne veľké šťastie a môžem si blahoželať. Sú ľudia, ktorí toľko šťastia nemali. Sú ľudia, ktorí sa boria s takými problémami, o akých sa nám ostatným ani nesníva, lebo hoci sme z tých filmových thrillerov už k bolesti otupeli a berieme ich len ako film. Aj tie, ktorými trpia naši blížni v reálnom živote. Namiesto empatie a súcitu s nimi sa pretekáme v otrlosti a bezcitnosti, namiesto pomoci trpiacim sa snažíme ich bolesť nevnímať a nevpustiť si ju pod kožu. Akoby bola infekčná. Možno až keď to utrpenie príde k nám tak blízko, že mu nemôžeme uniknúť, napríklad keď sme sami pripútaní na lôžko, pochopíme celú hĺbku ich bolesti. Až cez prizmu tej vlastnej sa nám rozšíri vnímanie až k bodu empatie…
Poznám viacero ľudí, pre ktorých život rozhodne nie je prechádzka ružovým sadom. Teraz, keď bez barlí neurobím ani krok, začínam chápať starého pána Kľuku, ktorý o barliach chodil celý život a my sme si z neho ako chalani robili srandu. Až teraz ma to mrzí. Až teraz, keď sa mi k problémom, spojeným s operáciou pridružili respiračné a už dva týždne nespávam kvôli kašľu, neskutočne obdivujem jednu moju kamarátku, ktorá kvôli vážnej pľúcnej chorobe kašle už celé roky. A uvedomujem si, že na tomto svete žijú ľudia, pre ktorých je každý deň utrpením – a predsa sa dokážu smiať, ba dokonca pomáhať iným a nalievať im optimizmus. Nechápem. Ani nemôžem. Lebo môj život je oproti tomu ich naozaj prechádzkou. Musel som sa k nim priblížiť bližšie než na diskrétnu vzdialenosť dnešných odľudštených vzťahov, zbavených tak možnosti empatie, musel som si sám pričuchnúť k utrpeniu, aby som znova ucítil tú zabudnutú vôňu človečiny. Neprajem, ale odporúčam každému. Možno potom prestaneme vnímať svojich blížnych kvôli ich názorom, ktorým nerozumieme, ako nepriateľov, možno nám súcit pomôže vidieť v nich svojich blížnych so svojimi bolesťami a starosťami, možno si ich znova začneme vážiť. Ešte stále sme predsa Ľudia…