Je neskutočne zábavné sledovať dohady a naťahovačky okolo nedostatku financií prakticky na všetko. Analýzy robia spravidla ľudia odtrhnutí od reality, celoživotne zašití v nejakom teoreticky-zbytočnom ústave, ktorého existencia sama osebe je tieždôvodom tejto situácie. Na sprostosti sa v našom štáte míňa najviac. Jediným skutočným dôvodom platenia zbytočných ľudí je potreba teplých flekov, platených z daní tých, ktorí na ne musia zarobiť. Situácia je už natoľko zvrátená, že tí, ktorí nič neprodukujú a nikomu nie sú užitoční, majú oveľa vyššie platy ako tí, ktorí na tie ich platy makajú. Tisícky zväčša mladých ľudí v tomto štáte sedia celé dni pri počítačoch, väčšinu pracovného času surfujú po internete či naháňajú príšery z vesmíru a berú za to plat. Ak sa priblíži šéf, jediným klikom sa vedia dostať do pracovnej polohy. Najväčším umením dneška je odôvodniť potrebu tejto pracovnej pozície a zapôsobiť dojmom nepostrádateľnosti. Skutočnú prácu, ktorá produkuje zisk, robia tí poslední v hierarchii dnešných pomerov, robotníci na stavbách, ženy za pásmi. Tí majú príšeru z vesmíru spravidla nad sebou, ktorá orlím zrakom sleduje, či každý pohyb je efektívny a s hodinkami v ruke stopujú, či nepretiahli tú minútu, ktorú dostali na WC. Vykorisťovanie človeka človekom, ako nám o tom hovorili komunisti, tu opäť funguje naplno. Na rozdiel od minulosti je však príliš málo tých, ktorí ním trpia, a príliš veľa tých, ktorým tento stav vyhovuje. Aj preto je nutné žmýkať tých pár skutočne produktívnych až do krajnosti. Hovoriť za tohto stavu o lojalite k firme je tragikomické. Medzi zamestnávateľom a zamestnancom zúri tichá, ale neustávajúca vojna a drístom o tom, ako zamestnávateľ živí zamestnanca sú naozaj len pre debilov. Žiadny zahraničný zamestnávateľ sem neprišiel z lásky k nášmu národu, ale všetci len pre zisk. Sú ochotní investovať milióny na výstavbu nových závodov, lebo vedia, že biedne platy slovenských zamestnancov im to bohato vynahradia. Hodnoty, ktoré Slováci vytvárajú, musia stačiť nielen na luxusný život ich zahraničných zamestnávateľov a vytváranie vysokej úrovne sociálneho zabezpečenia v ich domovine, ale aj na platenie mohutného štátneho aparátu a tisícky zbytočných pracovných miest u nás doma. Ak by tu bola aspoň čiastočná spravodlivosť, majetkové pomery by vyzerali celkom inak. Teraz to však vyzerá tak, že každému produktívnemu zamestnancovi sedí na krku toľko parazitov, že sa už nedokáže ani nadýchnuť. A je to čoraz horšie.
Ľudia vedia, kde je pes zakopaný, ale keďže stále im niekto tlačí do hlavy kaleráby, boja sa povedať pravdu, aby neboli na smiech. Zdravý sedliacky rozum im neklame, to len médiá a účeloví klamári im mätú hlavy. Oni vedia, ako funguje svet. Okradni pána, kedy môžeš, bo pán ťa okradne kedy chce – to je staré heslo, predávané z generácie na generáciu už od čias Jánošíka. Neprávosť u pánov, pravda u zbojníka. V tomto sme vyrastali, toto máme v krvi. Oprávnený pocit krivdy sa s nami ťahá ako červená niť už po stáročia. Bránime sa. Vyzývať Slovákov, aby nekradli je rovnako zbytočné, ako takzvaný boj proti klientelizmu a korupcii. Vždy si budeme hľadať cestičky, ako si pomôcť, či už známosťami, či úplatkami, či aspoň ukradnutím toaletného papiera z firemného záchodu. V tomto mori nespravodlivostí poteší aj maličkosť. Bezmocnosť, akú priniesol ponovembrový prevrat v nádeji na lepší život a dezilúzia z toho, ako to dopadlo je trvalým dôvodom na odpor. Nahovárať si, že páni vyriešia problémy chudákov je trápne. Chamtivosť nepozná hranice a veľká kopa pýta väčšiu. Sociálne cítenie aj empatia už trepú nôžkami v smrteľnom kŕči. Vrátili sme sa do džungle, kde slabosť nemá miesta. Nikto nám nepomôže, Jánošík je dávno mŕtvy. Aj matka Tereza. Pre všetkých by bolo dosť, ale – ako povedala – nie je problém nasýtiť chudobných, problém je nasýtiť bohatých…