Hovorte si čo chcete, mne sa film Pretty wooman páči. Tá myšlienka, ako bohatý fešák zachraňuje dievča z ulice, je mi blízka. Aj ja som kedysi hral princa, čo bozkom zobudí Snehulienku, na doskách, ktoré znamenajú svet… aj keď len ten náš, okresný. Súdružka učiteľka si ma v deviatej triede základnej školy vybrala do tej úlohy, lebo- ako mi aj nedávno potvrdila jedna bývalá spolužiačka- všetkým babám sa zo mňa podlamovali kolená. Kvôli mne dokonca režisérka vymenila aj princeznú, lebo protekčná dcérka pani riaditeľky mala zjavnú nadváhu a ja, vychudnutý pubertiak, som ju nevládal odniesť do zákulisia, ako to predpisoval scenár. Keď mi prvýkrát nadšene skočila do náručia, skoro ma zlomila napoly. Inak sa mi ale nosenie princezien páčilo, hlavne ak mi pri tom čosi pekné pošepli do ucha…
Vždy som túžil byť princom na bielom koni. Zachraňovanie dievčat nielen z ulice mám v krvi. Hoci po mne pálili tie najkrajšie dievky z mesta, môj záchranársky komplex mi velil ujať sa takej, ktorú nikto nechcel. Túžil som schúliť si ju do náručia a ochrániť pred celým svetom. Ten pohľad dievčenských očí mi bol odmenou nadovšetko. Všetci kamoši si klopkali na čelo. Nikdy som sa nepotreboval predvádzať pred nimi po boku nejakej sexbomby, nikdy som nemal potrebu machrovať, koho som zbalil. Popravde, nikdy som baliť dievky nevedel. Nebolo treba. Stačilo, že ony balili mňa. Miestni machri ma za to nenávideli. Milan Nemec, ktorý posilňoval, športoval a najviac machroval, sa mi párkrát vyhrážal, aby som nechal na pokoji Mirku, našu triednu primadonu, lebo po nej šalel. Vždy som mu to sľúbil. Mirka ale nikdy nenechala na pokoji mňa. „Ako to robíš?“ – nariekal mi potom na pleci na výlete pri ohníku niekdy okolo polnoci, keď sme už čosi popili a pravda z lacného čuča zvíťazila nad machrovaním…
No áno, teraz asi machrujem aj ja. To viete, dôchodcovia už iné nevedia. A ani nemôžu. Spomienky na mladosť sú to jediné, čo im ešte dokáže zdvihnúť sebavedomie, inak je toho žalostne málo. Už sa po vás na ulici neotočí žiadna, tobôž nie krásna dievčina. Ešte stále máte túžbu zachraňovať, ale žiadna už o to nestojí. Chápete, že starší muž musí na mladú ženu zapôsobiť niečím iným, ale niekedy už nepomáhajú ani peniaze. Podaktoré sa aj urazia. Aj keď máte ešte v srdci lásky na rozdávanie a túžite sa jej zbaviť, všetko je akési iné. Môžete sa rozdať celý, roky nenahradíte ničím. „C ´est la Vie“ – spieva Karel Gott. Bál sa končí. Niekdajší princ na bielom koni má vysoký tlak, cukrovku a koxatrózu. A ani toho koňa nikdy nemal. (Aj Richard Gere si to biele auto iba požičal). Na ospravedlnenie tohto nedostatku chýba to podstatné: láska. Tá, čo rozširuje zreničky a dáva krídla. Kde nič nie je, tam ani láska neberie…
…a predsa si myslím, že človek by mal byť zaľúbený stále. Aspoň tak troška. Aspoň kdesi v hĺbke, aj keď to už nikto nevidí. Aspoň tam kdesi by si mal stále pestovať nejakú rozprávku o krásnej princezne a princovi na bielom koni. O to viac, o čo menej krásy je všade okolo…