Napriek všetkým kultúrnym nánosom je človek stále iba živočíchom, stvoreným matkou prírodou či pánombohom na svoj obraz, bohužiaľ veľmi nedokonalý, plný zdanlivo nelogických emócií a atavistických pudov. Stáročia vývoja nedokázali potlačiť to hlavné, čo ho po tisícročia formovalo, napríklad boj o korisť a strach, že mu ju niekto zožerie. To preto sa dnes snažíme nazhromaždiť toho čo najviac, aj keď hladu sa už nemusí báť nikto. A aj preto sa na svojich blížnych pozeráme ako na súperov, či už v láske, spoločenskom postavení či veľkosti nazhŕňaného majetku.
Hovorí sa, že každý človek je veľký najmä svojím duchom, ale v skutočnosti je stále najdôležitejší hlavne vzhľad. Z hľadiska súťaživosti je vo výhode ten, koho príroda obdarila veľkou postavou, lebo mu tak dala do vienka akúsi výhodu. Tak to aspoň cítia tí, ktorí túto výhodu nemajú, a preto sa snažia dohnať to inak. Ak to nejde intelektom, tak aspoň ponížením toho, kto ich presahuje. Viem, o čom píšem. Som vysoký, silný chlap, a najmä v mladosti som si vytrpel veľa zákerností od spolužiakov, ktorí takto obdarení neboli. Zdá sa mi, že s ľuďmi je to podobné ako so psami: čím väčšie plemeno, tým miernejšia povaha. A naopak. Nechápal som, prečo do mňa stále bezdôvodne skáču všetci ratlíci. Už to viem. Overovali si, koľko si toho nechám nakydať na hlavu.
Takto to funguje stále. Slušnosť, ktorou sa najmä v ostatnom čase oháňa veľa ľudí, je len zástierkou na potláčanie vlastných komplexov, lebo byť neslušný sa nepatrí. V skutočnosti je dominantným pocitom nenávisť. Nenávisť, prameniaca prevažne zo závisti. A ten, kto vidí niekoho telesne či duchovne väčšieho, okamžite nastupuje do útoku. V našich zemepisných šírkach je duševná veľkosť dôvodom k frontálnym, ale najmä skrytým atakom s cieľom zbaviť sa vlastného hendikepu. Lebo – možno aj to je atavistický relikt – nič tak nepohladí zakomlexovanú dušičku, ako poníženie toho, kto ma presahuje. Žiaľ, toto funguje. Len málokto je duchovne na takej výške, aby bol schopný takéto jednanie odhaliť a správne posúdiť. Väčšinou obdivujeme machrov, ktorí „ to komusi natreli“. Byť machrom znamená presvedčiť sám seba o svojej výnimočnosti a o podradnosti ostatných. Empatia či spolupatričnosť sú pre machra neznámymi pojmami, zaujíma ich len veľkosť vlastného ega. To preto je porozumenie si s takým človekom nemožné, lebo jeho spolupráca zaujíma len v súvislosti s vlastným cieľom, inak vás kedykoľvek odkopne.
Prastarými pudmi a ich prejavmi sme atakovaní denne. Snaha byť väčšími, než v skutočnosti sme, prináša do života každodenné menšie či väčšie bitky o miesto pri koryte, aj preto sa hovorí, že život je boj. Napriek nutnosti spolupráce, bez ktorej by nebol možný technický pokrok, sme stále osamelými bojovníkmi v stáde dravcov vlastného druhu, a tí, čo pomáhajú iným a snažia sa o porozumenie, narážajú na zdanlivo nepochopiteľné prekážky. To sú ľudia, ktorí mnohých prerastajú bez ohľadu na ich fyzickú veľkosť. Napriek všetkému pokroku sme stále nedosiahli to hlavné: aby sme všetci ťahali za jeden povraz…