Život na Slovensku funguje len vďaka každodenným malým i veľkým podvodom, bez ktorých by nefungovalo vôbec nič. Každá snaha odstrániť ich a vniesť do systému poriadok a disciplínu vedie len k zhoršeniu situácie. Možno je to iba pozostatok socializmu, kedy sa bez známostí neobišlo takmer nič, a možno máme tie podvody zakódované v génoch už odjakživa, ako reakciu na vedomie vlastnej nemohúcnosti v boji s mocnými tohto sveta. A je úplne jedno, či tí mocní zdedili žezlo po predkoch otrokároch, alebo sme si ich zvolili v slobodných voľbách. Rozdiel je iba vo vnímaní našich pánov: kým kedysi sme ich pokladali za dar od Boha, dnes sa nazdávame, že sme si ich sami vybrali. O to sú horší. Jeden múdry človek to pomenoval asi takto: hranty zostali, len svine sa vymenili. A tie nové sú hladné, preto žerú viac.
Slovák bol odbojný odjakživa. Odjakživa každý vedie svoju vojnu s panstvom, odjakživa uštipuje z panskej úrody, odjakživa mu za chrbtom škodí. Pokladá to za svoje sväté právo, lebo majetková nerovnosť ho bude zožierať vždy. A rozumný pán to akceptuje, lebo platiť ešte viac drábov by ho stálo viac. Toto nie je len história, to je aj dnešná súčasnosť. Okradni pána kedy môžeš, bo pán ťa okradne kedy chce. Tak to bolo, je, aj bude. Preto sa dnešné snahy o zavedenie poriadku do stáročných tradícií míňajú účinkom. Panstvo na Slovensku vyšlo zväčša z chudobných pomerov, pozná teda spôsoby, ktoré používali kedysi, a ako pán sa ich snaží potláčať. Novodobí drábi sú zjavne hodnotení podľa množstva odhalených podvodov a krádeží, takže štátna moc získava navrch. Ministerskí úradníci, najmä tí mladší, by sa radi odtrhli od našich národných tradícií a po vzore západných susedov zaviedli v systéme desiatkov či iných daní poriadok a prehľad, a kradnutie sa im vraj bridí. Exekútori, využívajúc dobre ušité zákony, si nechávajú exekuované majetky pre seba – a to je naozaj skvelá motivácia k extrémnym pracovným výkonom. Podnikatelia, najmä tí poctiví, sú takí gniavení štátnou mocou, že najsilnejší z ich pocitov je pocit krivdy a túžba oplatiť ich. Preto medzi nimi a štátom prebieha permanentná vojna, a ako každá vojna, prináša obete. Tými obeťami sú v prvom rade tí, ktorí sa nemôžu brániť. Štát vymýšľa čoraz prísnejšie sankcie, podnikavci ich čoraz zručnejšie obchádzajú. Ak niektorý štátnik chce zaviesť vyššie dane pre obchodné reťazce za neprimerané zisky, tie okamžite zvýšia ceny, ak dane neprejdú, ceny zostanú. Ak štát zavedie prísnejšie pravidlá pre STK, doplatia na to zasa len zákazníci. Všade totiž platí, že najviac ovplyvní produkt ten, kto ho vyrába. Naštvaný človek nebude poctivo pracovať, naopak, bude premýšľať, ako svoju krivdu vrátiť. Ak už ste zabili kravu mne, posnažím sa, aby skapala aj vám. Aspoň sa budem snažiť dokradnúť si to, o čo ste ma okradli.
Áno, všetci by sme si priali život bez kradnutia, bez podvodov a v spokojnosti, lenže na Slovensku je stále „neprávosť u pánov, pravda u zbojníka“. Morálka? Akú morálku majú tí, čo nás okrádajú? Máme byť tí, „čo len tíško stoja, pokým si nás doja?“ A ako sa máme zbaviť korupcie a klientelizmu, keď nám podchvíľou ukazujú nejaké tety Anky, Bašternákov či Kočnerov, ktorí sú zjavne kdesi inde ako my, hoci poctivo pracujeme a odvádzame nekresťanské dane? Nemáme nosiť obálky s peniazmi či vykŕmené kačky lekárom, keď naše životy sú zásluhou mizerného zdravotníctva v ohrození? Na čo sa máme spoľahnúť, keď vraj nemocnice bojujú s nedostatkom financií, ako na to, že tie naše kačky obmäkčia pána doktora a zapáčia sa mu natoľko, až mu zmäkne srdce a urobí pre nášho otca viac? Veď sme sa tak snažili, aby tie kačky vyzerali tak pekne. Len pre neho sme ich zabili…
Nie, nie je spravodlivosti na tomto svete. Chudák zostane len chudákom, nech to nazýva kto chce ako chce. Oklamali nás slovíčkami. Vraj sloboda a demokracia. Makáme na pánov ako za otrokárov. Slovenská nátura je mierna a pracovitá, to preto nás každý zneužíva. A ak vyjdeme do ulíc, zneužijú aj to. Postavia nás proti sebe a ešte viac rozhádajú.
Kto nám pomôže?
A ako si môžeme pomôcť sami?
Čo máme robiť, aby sa to zmenilo?