Staroveký filozof Sokrates vraj zašiel raz na tržnicu. Postavil sa na vyvýšené miesto, rozhliadol sa okolo seba a skonštatoval: „ To je ale vecí, ktoré nepotrebujem“.
Týmto bonmotom som chcel upriamiť vašu pozornosť na zamyslenie sa nad tým, koľkými vecami sa aj my obklopujeme v domnení, že čím viac ich máme, tým je náš život bohatší či šťastnejší. Viem, kázať o skromnosti je v dnešnej dobe akosi od veci, lebo majetok je dnes nielen prostriedkom moci, ale aj spoločenského statusu a akejsi morálnej prestíže. Heslá typu „chudoba cti netratí“ sme úspešne vyhodili na smetisko dejín a„skromnosť je ozdobou človeka“ už dávno neplatí. Zhŕňanie majetkov sa stalo zmyslom života. To Hamletovské „Byť či nebyť“ sa zmenilo na „Mať či nemať“.
Je pravdou, že život v hmotnom zabezpečení je ľahší. Spoločnosť založená na majetku umožňuje využívať jej možnosti oveľa viac ako chudoba. Navyše ten, kto dokáže nahrabať dosť na to, aby nemusel pracovať, má viac času na pestovanie svojich záľub, teda žiť život tak, ako mu to vyhovuje. Monetárny systém umožňuje vyrábať peniaze len tým, že ich človek vlastní, a rozmonožujú sa samy. Spájať ale majetok s pocitom šťastia je dosť pochybné. Aby si človek uvedomil hodnotu svojho života, musí ju s niečím porovnávať, a ten, kto na narodil so zlatou lyžičkou v ústach to spravidla zhodnotiť nevie. Naopak, aj menší nedostatok pociťuje ako krivdu. Dnešná doba priniesla veľa zbohatlíkov, či už zásluhou ich pracovitosti alebo nejakým podvodom, ale kto je naučený hnať sa za peniazmi, ten spravidla nedokáže sedieť na zadku a užívať si ich. Hoci má všetko, čo kedy v živote chcel, neprestáva zhŕňať ďalšie, lebo s jedlom len rastie chuť a čím viac má, tým viac chce. Šťastný život, o ktorý mu zjavne šlo, je mu na hony vzdialený, a pachtí sa za ďalšími statkami často až do smrti. Spoločenská klíma mu dáva za pravdu, peniaze vraj musia kolovať a ich zarábanie a míňanie je vraj krvným obehom sveta.
Myslím si, že je to choré. A – ako kedysi povedal Jozef Króner – to, čo sa dá kúpiť len za peniaze, to za nič nestojí. Zbavili sme sa vecí potrebných, aby nám zostalo miesto pre to nepodstatné. Obklopujeme sa vecami, ktoré zajtra zahodíme, aby sme sa mohli hnať za ďalšími. Prestali sme žiť, začali sme zhŕňať.
V ostatnom čase ma zaujali minimalisti. To sú ľudia, ktorí sa nepýtajú na to, čo ešte chcem, ale bez čoho všetkého sa dokážem zaobísť. Je toho prekvapujúco veľa. Zistil som, že aj ja mám oveľa viac, ako potrebujem. Mám plné skrine šatstva, ktoré som už roky nenosil, môj byť je skladiskom vecí, ktoré vôbec nepoužívam a do pivnice už radšej nechodím, lebo sa tam nedá hýbať. Nedokážem sa rozlúčiť s vecami, ktoré som si kúpil, lebo som si na ne musel zarobiť a nedokážem si priznať, že ich nepotrebujem. Myslím, že skutočná kríza s odpadom by začala až potom, keby sme sa všetci začali zbavovať vecí, ktoré nepotrebujeme. A keby sme všetci mali len to, čo naozaj potrebujeme, skolaboval by aj svetový obchod. Keby sme nekupovali veci, ktoré sú nám de facto na nič, asi by skolabovala aj výroba, obeh peňazí a tučné zisky majiteľov tohto sveta. Naraz by sme mali na všetko dosť času. Na vzdelávanie, na relax, na výchovu svojich detí, na všetky to, čo by sme chceli robiť, ale nerobíme, lebo nemáme na ne čas, lebo sa musíme naháňať za peniazmi. Ak by sme mali čas vážne sa zamyslieť nad tým, čo vlastne k životu potrebujeme a čo nie a podľa toho sa aj chovali,mali by sme čas na všetko…