Takýto nápis ma vítal kúsok za hranicami, keď som prvýkrát po nežnej vycestoval do Rakúska. Slovenská brigádnička v obchode v Hainburgu mi potom ukazovala, čo všetko im už Slováci pokradli.
Neviem, ako to nazvať.
Zbojnícke gény?
Partizánske tradície?
Isté je, že kradnutie je v našom národe hlboko zakorenené a odráža sa v mnohých prísloviach a porekadlách. Okradni pána, kedy môžeš, bo pán Ťa okradne kedy chce. Kto nekradne, okráda svoju rodinu. Idem vezmem budem mať, nemusíme kupovať…a podobne. V kontexte týchto priam historických skúseností dnešné protesty proti rozkrádaniu vyznievajú ako boj s veternými mlynmi. Sú beznádejné najmä preto, lebo niektoré mlyny sú poriadne vysoko, ale zazlievať pánom, že kradnú, je smiešne, keď všetci vieme, prečo sa pánmi stali. A priznajme si, že to nie sú žiadne výnimky, sú len jedni z nás.
Je zvláštne, ako radi o rozkrádaní hovoríme vtedy, ak sa týka iných. Hovoriť o ňom v súvislosti s našimi blízkymi či nedajbože s nami je priam tabu. Položiť si ruku na srdce a priznať, že aj ja som čo-to pokradol je schopný len málokto. Už to počujem: ja maličkosti, oni milióny. Zaujímalo by ma, či aj to kresťanské: nepokradneš, stanovuje hodnotu ukradnutej veci, od ktorej už to krádež je.
Poznáme to všetci. Každý z nás by mohol o kradnutí rozprávať romány. Celé dediny boli vystavané z kradnutého materiálu. Keď sa stavala diaľnica, v tom kraji zázračne ožila výstavba, známy sa mi chválil, koľko nových domov v ich dedine vyrástlo a že všetok betón v základoch, dekách a vencoch mali zo stavby diaľničného mosta. A nielen betón, aj kupčenie s náradím, montérkami či pracovnými rukavicami vtedy prekvitalo, dodnes na to radi spomínajú. Šancu treba chytiť za pačesy, lebo už sa nezopakuje. Naše aktivity v tomto smere sú známe aj za hranicami. Napríklad tá pani, čo ukradla plyšovú hračku z hrobu princeznej Diany, či generál, prichytený pri krádeži vo švédskom obchodnom dome. Takéto zviditeľňovanie je oveľa účinnejšie než všetky aktivity našich vládnych predstaviteľov a tomu zodpovedá aj obraz, aký si o nás v zahraničí vytvoria.
Určite nie sme jediní, a to ma hreje. Priateľ mi rozprával, že v prístavných dokoch v Amerike, kde pracoval, sa kradne vo veľkom tiež. Krabice s tovarom sú zámerne poškodzované a vykradnuté, ale nikto to nerieši, aby nemal na krku odbory. Toto by mohlo byť aj pre nás inšpiráciou, ako tú našu zlodejinu odtabuizovať…ale to by sme sa museli zbaviť strachu z kradnutia a museli by tu nejaké odbory byť…
Ach, ako mi odľahlo!
Aj inde sa kradne…