Nie, nemám na mysli politikov. Mám na mysli ľudí, ktorí sú nám bližšie a každý deň. Mám na mysli tých, ktorí pre nás nerobia nič užitočné, ale bez ktorých sa nezaobídeme. Mám na mysli obchodníkov, právnikov, rôznych sprostredkovateľov a agentov s teplou vodou, ktorí sa zavesili na tento pseudokapitalistický systém a – v súlade so zákonmi, šitými im na mieru – vysávajú z nás peniaze, zarobené nami za prácu k životu skutočne potrebnú. S nástupom tohto pseudosystému vzniklo veľa „remesiel“, ktoré v minulosti nejestvovali alebo neboli v takom postavení ako dnes.
Prvým aktom tohto trendu bolo odtrhnutie cechu právnického od štátu hneď po revolúcii. Pod rúškom nezávislosti sa tu vytvoril samostatný štát tých, ktorí pochopili, že právo a spravodlivosť sú výnosnou komoditou, a ceny si určili sami. Paragrafy si ešte viac pokrútili, aby získali manévrovací priestor k výkladu práva podľa svojich potrieb. Svoju odbornosť využívajú v prevažnej miere na to, ako paragrafy obísť, a rétorickými cvičeniami pri súdoch získať výhodu aj pre zjavného páchateľa – ak im tento dostatočne zaplatí. Vina či nevina tu nehrá úlohu, tobôž nie morálka – čím sa fakticky zruší ich pôvodné poslanie: boj za spravodlivosť. Bohužiaľ, v tomto pseudosystéme sa bez nich nezaobídeme a platíme im nehorázne peniaze za každý papier, čo vyprodukujú. Náš vzor Amerika pozná taký vtip: Viete ako sa hovorí tomu, keď je 50 právnikov pripútaných reťazami na dne morskom? Dobrý začiatok…
Iným cechom, bez ktorého sa nezaobídeme, sú obchodníci. Aj u nás sa už rozšíril slogan, že nie je problém vyrobiť, problém je predať. Mne z toho vyplýva jediné: je umením presvedčiť kohosi, kto niečo nepotrebuje, že to potrebuje. Zblbnúť ho natoľko, aby si od nás kúpil čosi, čo mu ani nechýba. Oklamať jeho zmysly a presvedčiť, že s naším výrobkom bude šťastnejší. Hoci je to zjavný podvod, všetci ho akceptujeme. Aj obchodníci sú cech, nezávislý na štáte. Ak predseda zákonodarného zboru navrhne pridanú daň obchodným reťazcom na neprimerané zisky, obrátia sa na EÚ a tá túto daň- napriek rozhodnutiu parlamentu – zamietne. Obchodníci si však už preventívne zdvihli ceny, hoci opatrenie ani neprišlo do platnosti. Overte si to sami…
Aj bankári sú cechom, ktorý nič neprodukuje, ale zarába kráľovsky. Aj ich zamestnanci sú hodnotení podľa toho, koľko ľudí oklamú. Klamanie je tu veľmi sofistikované a sľubuje výnosy vkladov, ktoré sú pri započítaní inflácie v skutočnosti stratou. Aj tento cech si ale zakúpil právo na svoje zákony a dnes, v rámci „slobody a demokracie“, každý občan MUSÍ mať v banke účet. NESMIE ho zaujímať, čo banka s jeho peniazmi robí, obmedzuje a limituje občanovi prístup k vlastným peniazom a – novinka – ak prinesie do banky väčší obnos, MUSÍ oznámiť, odkiaľ tie peniaze má. Priateľ, ktorému to pripadlo ako diskriminácia, si zažartoval, že to má za drogy, čo aj úradníčka napísala. O pár dní dostal predvolanie na kriminálku, kde bol popoťahovaný…
Je symptomatické, že profesií, založených na faktickom okrádaní občanov v tomto systéme pribúda. Práve tak ako to, že sa v nich najviac zarába. Ten, kto robí s peniazmi, má peniaze, ten kto dorába chlieb náš každodenný, žije nanajvýš z ruky do úst. Parazitických zamestnaní je dnes ako maku, hoci nič užitočné neprodukujú a teda musí ich ktosi živiť. Ten ktosi sú zamestnanci zväčša zahraničných firiem, ktorí musia často v neľudských podmienkach makať na zahraničného pána a ešte živiť neskutočný aparát parazitov, čo na nich visia. Slovenské ženy za pásmi výrobných podnikov sú škrtené čoraz viac, aby to utiahli, ak chcú lepšie zarobiť musia ťahať nadčasy a okrádajú tak svoje deti o čas, ktorý potrebujú. Takto sa rozkladá základná bunka spoločnosti – rodina. Takto nami manipulujú a takto degenerujeme…