Moja babička bola statočná žena. Dokázala sa aj v ťažkých časoch vojny sama postarať o rodinu a nakŕmiť svoje tri deti, keď muž bojoval na fronte. Neskôr nám, svojim vnúčatám, rozprávala o tých časoch aj o svojej mladosti, o nepredstaviteľnej biede a skromnosti, s akou sa pretĺkala životom. My, deti socializmu, sme si naozaj nevedeli predstaviť ako sa vtedy žilo, čo znamenal taký obyčajný krajec chleba a koľko hladu a zimy museli pretrpieť. Vraj do školy sa učila doma pri sviečke, lebo elektrinu si nemohli dovoliť. To bolo pre nás neuveriteľné a boli sme radi, že tie kruté časy už pominuli a nás na už nikdy týkať nebudú. Nás čakala už iba svetlá budúcnosť…
Spomenul som si na to práve teraz, keď nám v televízii ukazujú osamelé matky s deťmi, žijúce v jednom dome bez kúrenia a bez elektriny. Svetlá budúcnosť akosi potemnela. Tie ženy nemali na elektrinu, tak ich vypli. Už tri roky žijú v zime a tme. Aj vodu si berú zo studne, ako pred sto rokmi. A deti sa učia doma pri baterkových lampičkách ako kedysi pri sviečkach. Taká je dnes realita na Slovensku. Keď sa tých detí pýtali, ako to znášajú, odpovedal ten chlapec nad knihou, že sa hanbí. Hanbí sa za svoju chudobu.
Aký to paradox.
Tá naša babička nám o tej svojej niekdajšej biede hovorila preto, aby sme si vážili to, čo máme, aby sme vedeli, že to môže byť aj horšie, a možno aj tak trocha z hrdosti na to, čo aj napriek tej ťažkej dobe a chudobe dokázala. Dnešné deti sa za to hanbia. Tá dnešná doba sa totiž chudobným vysmieva a niekdajší súcit nahradila bezohľadnosťou, aká tu nemá páru. Slovák bol odjakživa empatický k biednym, lebo zväčša sám vyšiel z chudobných pomerov a vedel sa do ich postavenia vcítiť. Čo sa to s ním stalo, že sa dnes z chudoby vysmieva? Čo sa s ním stalo, že hoci má dnes oveľa viac ako ktorýkoľvek z jeho predkov, ukradol by aj žobrákovi palicu? Zatienila mu už chamtivosť rozum až natoľko, že nevidí a nepočuje? Čo sme to za ľudia?
Lampičkové deti sú realitou dneška, o ktorej tí, čo sa majú dobre, nechcú ani počuť. Tak, ako o všetkom, čo by mohlo zobudiť ich zaspaté svedomie. Sýty vraj hladnému neverí. Má mobil, má počítač, má veľký televízor – všetko je na elektrinu. Len zlomok z nej by stačil na to, aby sa aj chudobné deti mohli učiť po svetle. Tak málo stačí. Len kúštik empatie, len trocha súcitu. Tak málo…
Tým deťom z televízora niekto pomohol. A čo tí ostatní?
Na záver snáď iba citát matky Terezy: Nie je problém nasýtiť chudobných. Problém je nasýtiť bohatých…