„Muž môže ukázať svoju pravú tvár až vtedy, keď dosiahne svoj cieľ“.
Na tento citát môjho obľúbeného Miku Waltariho si spomeniem vždy pred voľbami. Z bilboardov sa na nás škeria tváre ľudí, o ktorých takmer nič nevieme, sľubujú nám hory-doly, my im opakovane uveríme – a potom sa už len čudujeme. Takto je to zakaždým. O každom politikovi sa pravdu dozvieme až potom, keď je neskoro. A pritom stačí tak málo: spýtať sa ľudí, ktorí ho poznajú. Myslím, že aj voľby prezidenta by dopadli inak, keby sme sa boli spýtali Popradčanov…
Takmer ma prekotilo, keď som pred pár dňami uvidel škeriť sa na mňa z bilboardu človeka, ktorého poznám. Kandiduje na primátora. Poznám ho z kauzy okrádania nájomníkov predsedom bytového spoločenstva. Nájomníci ho vtedy zažalovali, lebo prišli o nemalé peniaze, ale vyšetrovanie proti nemu bolo zastavené pre nedostatok dôkazov. Skutok sa, podľa polície, nestal. Ľudia boli evidentne okradnutí, svoje peniaze už nikdy neuvideli, ale – ako im bolo povedané – úlohou polície a súdnictva je trestať zločincov, a nie naprávať škody, ktoré spôsobili. Tak im nezostalo iné, len mávnuť rukou a priložiť v mysli ďalší kamienok v názore na právnosť nášho štátu. Navyše – podľa princípu prezumpcie neviny – na toho, komu nebola vina preukázaná sa nazerá ako na nevinného, a dotyčný si ďalej veselo žije medzi ľuďmi, ktorých okradol. Keďže je to mladý človek a väčšina okradnutých sú dôchodcovia, zjavne mu od nich nič nehrozí a môže sa im veselo smiať do ksichtu…
Nuž, smeje sa naďalej aj z bilboardov. Tým svojím úsmevom si zaiste podmaní ľudí, ktorí ho nepoznajú a pôjdu ho voliť. Lebo ak by sa našiel ktosi, kto by povedal či napísal aký je to gauner, určite ho zažaluje za poškodzovanie dobrého mena. A to nikto neriskuje…