Miňko bol dieťa priam vymodlené. Rizikové tehotenstvo prinútilo jeho matku sedem mesiacov stráviť v nemocnici a že to bol syn, to po jedinej dcére privítali obaja rodičia s radosťou. Otec, správny a statočný chlap, ktorého si všetci vážili, sa potešil najviac, lebo syn bol zárukou, že jeho rod nevykape po meči. Opatrovali si ho teda ako oko v hlave a rozmaznávali mierou nebývalou. Kým otec sa tešil na to, že zo syna vychová správneho chlapa, matka ho rozmaznávala aj naďalej, a tak mal chlapec už v detstve všetky zuby čierne od sladkostí a zo škôlky ho museli brávať predčasne, lebo mu tam všetci ubližovali. Napätie kvôli jeho výchove sa stupňovalo s pribúdajúcim vekom a hoci otec trval na tom, aby chlapec šiel von až potom, ako si urobí domáce úlohy, vždy narazil na odpor svojej ženy, ktorá syna chránila pred všetkým, čo sa mu nepáčilo. Kým staršia dcéra si musela všetko zaslúžiť, syn nemusel nič. Materinská láska ho chránila od všetkých nepríjemností, takže na strednej škole vyletel už v prvom ročníku. To už otcovi praskali nervy, ale keďže sám v tom čase ochorel na rakovinu, nemal už síl bojovať so svojou ženou pri jeho výchove. Miňo sprvu nikde nepracoval, lebo „všade boli samí debili“, neskôr, keď si aj prácu našiel, spravidla v nej nevydržal ani v skúšobnej dobe. Práve v tom čase začal piť. Kamarátom v krčme tvrdil, že má ťažký život, viete, otec má rakovinu a mama musí ťažko pracovať, celý svet stojí za hovno a nikto ho nechápe… napriek tomu, že mu mama, narobená po nočnej, nosila raňajky až do postele. Keď otec zomrel, situácia sa ešte zhoršila, už tu nebol nikto, kto by ho vychovával, lebo matkina opičia láska sa výchovou nazvať nedá. Miňo sa pokúšal zamestnať veľakrát, ale už po týždni-dvoch neprišiel do práce, lebo neodolal vábeniu krčmy, takže odvšadiaľ ho vyhodili. Zúfalá matka všetkým tvrdila, že chlapec len nemá šťastie a čo je to dnes za svet, že takého schopného človeka si nevedia vážiť, a keby ho susedia nevideli párkrát spitého pod obraz boží, možno by jej aj uverili. Keď už zdravotný stav neumožnil zamestnanie ani jej, nastali problémy s peniazmi. Napriek tomu, že často nevedela, čo budú jesť, nikdy neodolala a dala svojmu synovi na pivo, keď nechcela, vyhovoril sa, že si ide hľadať prácu a potrebuje na cestovné. Vždy sa potom vrátil bez práce a opitý. Ak sa zaťala, vyhrozil sa jej, že si podreže žily. Raz to aj urobil. Aj vtedy ešte klamala príbuzných a chránila ho, hoci všetkým bolo jasné, kde je pes zakopaný. Zopárkrát mi s plačom volala, že už nemajú ani krajec chleba a do dôchodku sú ešte dva týždne, tak som im nakúpil, lebo peniaze som im dať odmietol. Vždy mi prisahala, že to už bolo naposledy…
Situáciu sa vyriešila až staršia dcéra. Hoci sama mala tri deti a na krku hypotéku, prehovorila mamu, aby svoj krásny veľký byt predala a nasťahovala sa k nej. Miňo má tridsať rokov, musí sa konečne naučiť žiť sám. Dostal výplatu z bytu, za ktorú si mohol kúpiť aj menšiu garzónku, ale on šiel radšej do podnájmu. Už o pár týždňov ho z nej vyhodili, lebo ho našli ležať vo vlastných zvratkoch a stolici na zemi, do bytu sa museli vlámať hasiči a zachraňovať ho záchranka. Čo sa v byte dialo je dodnes záhadou, ale Miňo už nemal ani euro. Odišiel z nemocnice a zľahla sa po ňom zem. Už ho nikto nikdy nevidel…
Bol som s jeho mamou včera. Má krásny malý domček na záhrade svojej dcéry a teší sa z vnučiek. Keď som sa spýtal na Miňa, len pokrútila hlavou…