Hovorí sa, že Slováci sú národ mierumilovný. Verejnosť proti násiliu a Za slušné Slovensko. Keď revolúcia, tak nežná. Naša dobrosrdečnosť ide tak ďaleko, že radšej necháme zločin nepotrestaný, len aby sme komusi neublížili a ak ktosi poukáže na korupciu či rozkrádanie, radšej vyšetrujeme jeho, než toho, kto kradne. Polícia naháňa skôr slušných ľudí za volantom než skutočných gaunerov, lebo pokuta je predsa len miernejší trest ako basa a slušní ľudia po policajtoch nestrieľajú. Pod kepienkom slušnosti sa necháme aj nahnať na námestia a bojovať za ňu, hoci ani nevieme, čo nám takéto počínanie prinesie. Naše holubičie gény nedokážu spracovať agresivitu bojových plemien a nechajú sa radšej zneužívať, len aby sa ktosi neurazil či nenahneval. Radšej trpíme. Len aby dobre bolo.
Aj ja som Slovák. Vždy som sa snažil s každým dohodnúť. Múdrejší vraj ustúpi. Ustupoval som až do chvíle, kedy už nebolo kam. Len aby dobre bolo. Žiaľ, testosterón bojových plemien funguje inak. Spolužiak Uhorčík bol podsaditý, boxerský typ. Búchal do mňa ako do hrušky a moje snahy o zmier chápal ako slabosť a výzvu k ďalším útokom. Testosterón úspechmi rastie. Keď ma ale zahnal do kúta a nebolo kam ustupovať, vyrazil som. Neviem, čo sa stalo, ale Uhorčík sa váľal na zemi a stonal. A všetci civeli s otvorenou hubou…
Obávam sa, že sú na svete ľudia, ktorí rozumejú len papeku. Nejde mi to do hlavy. Už nejaký čas predsa nie sme divosi a za tie tisícročia vývoja sme snáď niekam postúpili. Idea humanizmu je tu už niekoľko storočí a vzdelanosť je čoraz vyššia. V živote sú ale úspešnejší tí, ktorí sa nezaťažujú ohľadmi a stále víťazí právo silnejšieho. Alebo aspoň toho, kto viac reve. Toho sa bojíme. Konflikty neznášame a adrenalín nám stúpa pomaly. Radšej si zaspievame „zastavme sa bratia, veď sa oni stratia“. Dúfame, že zlo sa pohltí samo. Radšej pretrpíme ukrytí kdesi v bunkri či pod ženinou sukňou, len aby sme nemuseli ísť do konfliktu. Pravdaže, gauneri to vedia. Zarevú, postrašia, ukradnú. Kým sa spamätáme, máme tu kleptokraciu ako vyšitú. Potom už len chodíme s prázdnymi rukami a nariekame. Ňe že by ňebyuo, ale ňit.
Obávam sa, že sa vraciame späť do džungle. Štyridsať rokov socializmu nás učičíkalo a rozmaznalo, takže proti gaunerom máme len „holé ruce“. Na to bojisko, akým sa naša krásna vlasť stala po nežnej, nie sme pripravení. Stále dúfame, že predsa každý má svedomie, že všetci sme ľudia. Bratia a sestry. Že peniaze boli a budú, len my nebudeme. Stále ustupujeme dúfajúc, že gaunerom dôjde dych, že keď sa nažerú, nechajú nás v pokoji žiť.
Stále čušíme.
Len aby dobre bolo…