Kedysi za čias „hlbokej totality“ známy slovenský fotograf Karol Kállay pozval na Slovensko členov prestížnej skupiny najlepších svetových fotografov Magnum, zjavne v snahe spopularizovať našu vlasť. Takto to zrejme chápali aj štátoprávne orgány, ktoré túto iniciatívu odobrili, veriac, že fotografi nám urobia dobrú reklamu a zviditeľnia budovanie našej socialistickej vlasti. Stalo sa však čosi nečakané. Svetových fotografov naše panelové sídliská vôbec nezaujali a rozbehli sa do cigánskych osád prevažne na východe. Fotky, ktoré odtiaľ priniesli, nás síce zviditeľnili, ale rozhodne nie tak, ako si to tie naše orgány predstavovali. Viem, že sme to my, členovia Zväzu slovenských fotografov, ale aj ostatní občania brali s úškrnom a zadosťučinením, lebo fráz o svetlých zajtrajškoch a radostnom budovaní vlasti sme mali plné zuby.
Dnes sa na to pozerám inak.
Otvorili sme sa svetu a sprístupnili našu vlasť každému. Aj tomu, kto má v úmysle nás poškodiť či zosmiešniť. Patriotizmus totiž v niektorých krajinách stále funguje a nič nie je účinnejšie pri budovaní pocitu vlastnej národnej nadradenosti, ako zosmiešnenie kohosi iného. Najmä Angličania majú záľubu v poukazovaní na neschopnosť iných, na rasizmus či nedostatok demokracie, čo je v monarchii dosť kuriózne. Paradoxne im to ale nebráni uťahovať si z iných, a to aj veľmi nevyberavým spôsobom. Príkladom je napríklad relácia Top gear, či populárny film Borat, v ktorom zosmiešňujú Kazachstan aj USA. Kým k Američanom sú veľmi mierni, štát Kazachstan nešetrili, takže tí po zhliadnutí zakázali vstup tvorcom tohto diela na svoje územie.
Aj o Slovensku bol natočený film. Dokonca viacdielny. Hostel. Ak ho poznáte, viete, o čo ide. Je to veľmi krvavý horor, v ktorom je naša vlasť vykresľovaná ako totálne skorumpovaná diera, kde bujnie zločin, mafiánske praktiky a priam sadistické sklony obyvateľov. Krv tu tečie potokom a ľudské netvory sú tu mimoriadne kruté. Takýto obraz Slovenska je medzi západnou populáciou taký obľúbený, že si vyžiadala aj ďalšie pokračovania. Neviem, či to naše orgány berú s nadhľadom alebo zámerne mlčia, ale tento žáner pozerajú hlavne tínedžeri, náchylní veriť všetkému, a takáto reklama nám určite neprospieva.
Absencia patriotizmu však ide aj ďalej. My sami natáčame diela, ktoré nám robia reklamu v duchu Hostelu. Pozrel som si najnovší slovenský film Čiara. Nie, naozaj netvrdím, že by sme mali ukazovať budovanie svetlých dneškov a realita je naozaj dosť neveselá. Uchádzať sa o uznanie vo svete filmu takýmto dielom mi však pripadá ako tanec na vlastnom pohrebe. Pochmúrnosť, depresia, des. Nič lepšie ma nenapadá. Neviem, ako sa film páčil vám, ale význam výrazu „páčiť sa“ mi v súvislosti s ním pripadá ako čistý masochizmus. A rozmýšľam nad tým, kde je tá čiara, ktorá oddeľuje dobro od zla, umenie od zlomyseľnosti, a propagáciu od propagandy…