Moja rodná zem znova krváca. Tentoraz to nespôsobili nájazdy krvilačných Avarov, Turkov, Tatárov, či Germánov. Už máme konečne svoju vlasť, to naše krásne Slovensko, vo vlastných rukách. Sami si volíme tých, čo nám vládnu, lebo také je naše presvedčenie, že niekto nám vládnuť musí. Už po nás nešliape čižma cudzieho predátora, dnes sa už gniavime sami. Brat proti bratovi sa obrátil, syn proti otcovi. Za tisícročia poroby sme prišli až sem, a keď nemáme cudzích otrokárov, vyrobili sme si ich sami.
Takíto rozhádaní sme neboli snáď ešte nikdy. Akoby sme nedokázali žiť v mieri. Akoby nám blahobyt zakalil zrak a my chceme stále viac. Akoby to, čo nás spájalo a čo nám pomohlo prežiť útrapy minulosti naraz stratilo zmysel, lebo keď sme konečne dosiahli to, po čom sme celé tie stáročia túžili, znova trpíme. Naša príslovečná skromnosť a dobroprajnosť sa kamsi vytratila, začali sme závidieť tým, čo majú viac, a z tejto závisti sa zrodila nevraživosť, akú sme doteraz nepoznali. Dnes už sa nerozdelíme o posledný kúštik chleba s chudákom, ktorý nemá ani ten. Dnes máme prepychové domy, nové autá a všetky tie výdobytky modernej techniky od výmyslu sveta, ale závidíme aj žobrákovi palicu. Čím viac máme, tým viac chceme. V honbe za novými a ešte drahšími výdobytkami zanedbávame svoje deti aj svojich rodičov, nemáme čas na tých, ktorí nás majú radi aj napriek tomu, že na nich kašleme, lebo ich láska k nám je väčšia ako naša túžba po moci a bohatstve. Utápame sa v malichernostiach a nevidíme to, čo má skutočný zmysel, lebo výkaly zabalené do ligotavého staniolu nám zaslepili zrak. V túžbe po chvíľkovej radosti odhadzujeme skutočné zlato. Žijeme len pre dnešok, nad budúcnosťou sa nezamýšľame. Akoby sme tú našu vlasť chceli len vycicať a odhodiť na smetisko. Akoby sme predávali tú našu matku za pár strieborných. Akoby sme nevedeli, že aj my raz budeme starí a niekto nám to všetko raz spočíta…