Musíme si pomáhať – povedala mi moja žena o pol štvrtej nad ránom hneď nato, ako som položil telefón a zanadával. Volala mi švagriná, celá uplakaná ma prosila, aby som prišiel a pomohol jej hľadať syna, ktorý sa ešte nevrátil domov. Mal na sebe len tenkú bundu, vonku mrzne a veď vieš, aký je – lamentovala.
Vedel som. Môj podarený synovec je supernešťastný tvor, ktorému celý svet ubližuje a preto musí slopať prvú ligu, aby na to zabudol. A keďže na nočný bar nemá a lacné krčmy sú v noci zatvorené, je isté, že leží kdesi v jarku, ako sa to stalo už viackrát. Ešteže boli v túto hodinu prázdne cesty a tých dvadsaťpäť kilometrov som prešiel rýchle, a potom po predpokladanej trase z krčmy svietil baterkou po všetkých temných jarkoch, až napokon pod cintorínskym múrom uvidel toho nešťastníka skrčeného do klbka späť spánkom spravodlivých. Nuž, poviem vám, ten anjel strážny, čo nad ním bdel, musel byť už riadne unavený. Ležal tam už aspoň päť hodín a ešte nezamrzol, hoci keď sme ho nakladali do auta vyzeral úplne stuhnutý. Čiastočne rozmrzol až v nemocnici a úplne tak o tri dni…
Včera som ho bol pozrieť. Už je doma. Keď ma zbadal, zachmúril sa povedal, že dúfa, že od neho nečakám vďačnosť. Keby som ho tam nechal, mal by už konečne pokoj a nemusel by sa ďalej trápiť na tomto poondenom svete. Ani nevstal z postele, až keď mu mamička doniesla jedlo až tam, bol ochotný vstať a napapať sa. Má už po tridsiatke, ešte nikde poriadne nepracoval, lebo nikto ho nevie oceniť, tak len vyciciava svoju chorú mamu. Keď mi došla trpezlivosť a zhúkol som naňho, dobehla švagriná a doslova ma vypšikala za dvere. Vraj to nemôžem, lebo si chudák čosi urobí, a to by neprežila…
Takže tak.
Pomáhať si musíme…