Vybabrávanie ako životný štýl k nám dorazilo na sklonku dvadsiateho storočia ako súčasť „slobody a demokracie“ z krajín, ktorým sme ich životný štýl závideli. Teda – nie že by sme aj u nás nemali svojich vybabrávačov, ale na rozdiel od „slobodných a demokratických“ krajín u nás bolo vybabrávanie v pozícii nemorálnych a teda neželaných činností, nezriedka aj za hranicou zákona a na zneužívanie nevedomosti spoluobčanov bol aj paragraf, ktorý takéto nemorálne správanie trestal. Vybabrávači boli verejne pranierovaní a vystavení odsúdeniu verejnosti, minimálne aspoň morálnemu.
Niekedy mám pocit, že zamatovú revolúciu iniciovali najmä vybabrávači.
Hneď po nej nastal taký vybabrávací boom, aký sme tu nikdy nezažili. V prvom rade zmenili terminológiu, vybabrávanie nazvali šikovnosťou a poškodených hlupákmi. Tým zbavili predmet svojej činnosti morálneho aspektu a princíp viny a neviny obrátili hore nohami. Odvtedy je odsúdeniahodný nie vybabrávač, ale ten, kto sa nechá dobehnúť. Vybabrávanie sa stalo veľmi výnosným, lebo v našom národe, tradične zvyknutom na poctivosť, je stále dosť naivných ľudí, ktorí tú poctivosť očakávajú aj od svojich blížnych. Myslím, že v tomto smere sme na poprednom mieste na svete. Hoci vybabrávači majú vráta otvorené dokorán už vyše štvrťstoročia, ešte stále je u nás dostatok starších ľudí, ktorí sa novej morálke neprispôsobili. Svedčia o tom takmer denné správy o dôchodcoch, ktorí sa nechali dobehnúť. Morálka spoločnosti je však nastavená tak, že títo ľudia sú považovaní za hlupákov.
Zdalo by sa, že na západ od našich hraníc musí byť takéto nastavenie morálky zdrojom vážnych problémov, ale nie je to tak. Tam si už vybudovali hrádze proti zneužívaniu dôverčivosti, nielen v zákonoch, ale napríklad aj v aktivitách na ochranu spotrebiteľa. U nás nič také nejestvuje. Z bezpečných vôd socializmu sme boli vrhnutí priamo do pažerákov vybabrávačov všetkých kalibrov nielen zahraničných, ale aj našich. Slobodu si mnohí predstavujú ako hru bez pravidiel, čomu výdatne napomáha aj naše zákonodarstvo. Vybabrávači obsadili vrcholové funkcie a diktujú hru podľa svojich pravidiel. Potom nečudo, že ak aj existujú zákony na ochranu pred prílišným vybabrávaním, v praxi je vymožiteľnosť práva nepatrná, často práve zásluhou tých, ktorí sú za ňu platení.
Hovorí sa, že čestnosť a statočnosť sa nevypláca.
Nikdy to neplatilo viac ako teraz….