Vo včerajších večerných správach som sa dozvedel, že až 50 tisíc rakúskych dôchodcov je v opatere našich opatrovateliek. V tých istých správach bola aj reportáž z Ružomberskej nemocnice, kde sa na vianočné sviatky pripravujú tak ako každý rok. To znamená, že očakávajú zvýšený nápor našich dôchodcov, najmä na geriatrickom oddelení. Naši starkí sa totiž radšej nechávajú zavrieť v nemocnici, ako by mali sviatky mieru a pokoja tráviť doma. Prečo? Lebo doma sú sami, opustení, zabudnutí. Západný vietor slobody a demokracie k nám privial nezáujem o tých, ktorí nám dali život a vypiplali nás z plienok, a naučil nás odhadzovať všetko, čo neprináša zisk. Aj u nás bude veľa rodín cez sviatky bez mamy, lebo tieto musia byť v plnom nasadení pri germánskych či anglických babkách a dedkoch, takže na dovolenku v tomto období môžu zabudnúť.
Slováci boli vždy empatickí. Pamätám sa, že sme sa veľakrát skladali na chúdence deti v Kórei či v Angole, na národný poklad či na Alweg, vždy sme dokázali pomôcť dobrej veci a trpiacim. Neviem, kde všetky tie zbierky skončili, ale na naše dobré srdce sa mohol kdekto spoľahnúť. Dnes už nie. Empatia sa rozplynula ako para nad hrncom a my už nemáme čas ani na vlastných rodičov. Teda – ako hovoril Masaryk – čas je vždy, záleží len na tom, na čom nám záleží. A nás ten západný vietor naučil hľadieť iba vpred. Neobzerať sa dozadu, na tých, ktorí nás priviedli až sem, kde sme teraz. Odhadzovať príťaže. Naši starkí sa dajú radšej zavrieť do nemocnice, aby zabudli na to, že sa na nich vykašľali ich vlastné deti…
Blížia sa sviatky mieru a pokoja.
A že vraj aj lásky k blížnemu.
Kto je nám najbližší?