Je to divná doba, divné časy
Když je třeba
Pálit žito v peci
Aby zdražil chleba
Tak dajako to kedysi spieval Jan Werich, a neviem, ako by sa tváril dnes a čo by spieval o dnešku. Lebo doba je čoraz divnejšia a my, ktorí sme zažili už časy všelijaké, občas nevychádzame z údivu. Ten dnešok je celkom iný než ten, v akom sme vyrastali a to, čo nás učili v časoch našej mladosti sa často až diametrálne líši od toho, čo sme nútení prežívať v súčasnosti.
Neviem, ako vy, ale ja občas „zízam“ ako Alenka v ríši divov. Ľudia, ktorí mi ešte toť nedávno mávali pred ksichtom straníckou knižkou aby som pochopil, s kým mám tú česť, mi teraz do toho istého ksichtu tvrdia, aké špiny boli tí hnusní komunisti a že by ich všetkých zavreli do basy. Ak sa spamätám z úžasu a zareagujem, že veď aj oni boli v strane, do krvi sa urazia, idú ma ťahať po súdoch za urážku na cti a vraj na to nemám dôkazy.
Nuž, po pravde, nemám. Vtedy ma ani nenapadlo, že som si ich mal pri tom mávaní knižkou vyfotiť, lebo ma ani nenapadlo, že to niekedy budem potrebovať. Podľa toho, čo nás učili by sa totiž nikto neodvážil takto si s.ať do huby, lebo by sa zhovädil nadosmrti. A s takým by sa nikto ani nebavil. Dnes mám pocit, akoby sa rozdiel medzi dobytkom a človekom celkom zotrel, presnejšie, žiadne zviera nie je schopné toho, čo človek (možno len preto, že dobytok politiku nepotrebuje). Obracať kabát podľa toho, z ktorej strany vietor fúka je ale pre niekoho otázka prežitia a že sa kvôli tomu musela odstrániť morálka a vymeniť huba s riťou – to už nikoho netrápi. Kariéristi všetkých krajín sa spojili a nastavili nové pravidlá, v ktorých tie staré už neplatia. Čo sa nehodilo, škrtli. Nastupujúca generácia ich už prebrala ako hotovú vec a svojich rodičov vyhlásila za naivných bláznov, ktorí už nestíhajú modernej dobe. Je oveľa jednoduchšie vyhlásiť všetko, čo tu vybudovali, za prežitok, ako byť za to nedajbože vďačný – a to i napriek tomu, že si to bez ostychu dodnes užívajú.
Nie, rozhodne nechcem tvrdiť, že kedysi bolo lepšie, po materiálnej stránke sme sa lepšie nemali a určite sme neboli obklopení toľkými vecami ako dnes, veď za socializmu sme všetci so závisťou nakúkali ponad železnú oponu, čo oni majú a my nie a lomcovala nami závisť. A práve závisť nás vyhnala do ulíc. Nevedeli sme ale čo všetko budeme musieť obetovať. Nevedeli sme, že za priazeň „západných hodnôt“ budeme musieť oželieť aj také samozrejmosti, ako je láska k vlasti, úcta k starším, slušnosť či empatia. Nevedeli sme, že budeme musieť znova liezť do zadku gaunerom a kariéristom, často tým istým, ktorí svojím chovaním takúto morálku uzákonili a nám ju tak dodržiavať prikázali. Nevedeli sme, že sa za priazeň gaunerov budeme musieť to toho ich ksichtu usmievať, aj keď nám je z nich „na blití“. Nevedeli sme, že za niekdajšie samozrejmosti, napríklad za zamestnanie či zdravie, budeme musieť zaplatiť tým, čo bolo pre nás najdôležitejšie a pre čo sme žili.
Farári hovoria, že nevedomosť hriechu nečiní.
Právnici zasa, že neznalosť neomlúva.
Všeličo sme nevedeli.
Dnes už vieme…