Keď sa jedného rána zobudíme, budeme sa čudovať, ako sme toto mohli dopustiť. Veď sme svojich rodičov poslúchali, učili sa usilovne a nasávali pravidlá tohto sveta od rodičov aj učiteľov, aby sme neboli darebákmi, ale platnými členmi spoločnosti. Vyhýbali sme sa zlým spolužiakom, asociálom, zlodejom a podvodníkom, lebo tí zle dopadli, najskôr prepadli v škole, potom ich zatkla polícia a dostali sa do basy. Každý z nás takých poznal, ale bolo ich tak málo, že my, drvivá väčšina, sme ich mohli tak akurát poľutovať a ukazovať ako zlý príklad svojim deťom, tak ako aj naši rodičia ukazovali na nich, keď vychovávali nás. Vždy tu bolo lumpi a gauneri, ale všeobecná morálka ich sama vytesnila na okraj spoločnosti tak, aby nemohli veľmi škodiť. Tá spoločnosť, v ktorej sme vyrastali mala svoje pravidlá a ak sme ich dodržiavali, ak sme spolupracovali pre jej blaho a pre blaho svojich spoluobčanov, tá spoločnosť nám dávala všetko, čo sme k životu potrebovali. To najdôležitejšie úplne zadarmo. Záležalo len na nás, koľko sme urobili pre ostatných, často to ani nebolo veľa, často sme aj pri vlažnom pracovnom tempe mali nárok na pohodlný život, bez stresov, bez nervákov, bez strachu o budúcnosť. Stačilo dodržiavať pravidlá a nemuseli sme sa ničoho báť.
Kto nám to všetko ukradol?
Kto nám ukradol svet, ktorý naši rodičia vybudovali z trosiek vojny, často s nasadením života a za cenu odriekania v nádeji, že ich deti sa budú mať lepšie. Kto nám ukradol svet bez násilia, bez podvodov a s istotami, že dnes si zarobíme na chlieb náš zajtrajší? Kto nám ukradol svet, ktorí nám dali naši rodičia?
Keď sa jedného rána zobudíme a pozrieme sa okolo seba, ten svet už neuvidíme. To, čo uvidíme je spustošená krajina, spustošené medziľudské vzťahy a spustošená morálka, ktorej nás učili. Niekto to všetko pokazil. Ukradol nám svet našej mladosti a nahradil ho potemkinovskou dedinou plnou papierových atráp, obalených do ligotavého staniolu, za ktorými nie je nič, len labilné podpery, držiace tie kulisy sveta imaginácie a klamu. Všetko skutočné je už rozkradnuté. Naša krajina nám už nepatrí. Tá krajina, pre ktorú naši otcovia zomierali, aby sme v nej mohli žiť v mieri a aby sme sa mali lepšie, je pre nás už cudzinou. Aj ten les, do ktorého sme odmalička chodievali na huby, patrí niekomu inému, aj tá rieka, v ktorej sme sa ako deti učili plávať, je majetkom kohosi cudzieho, a naše deti už za kurz plávania musia komusi platiť. Niekto nám účtuje poplatky za všetko, čo nám naši rodičia darovali a čo sme my celý život zveľaďovali…
Niekto nám ukradol náš svet.
Jedného dňa sa zobudíme, pretrieme si oči a žasneme: ako sme toto mohli dopustiť?