Nuž priatelia, priznajme si to otvorene a bez mučenia: gerojmi sme len v tej našej Karpatskej kotline od Tatier k Dunaju. Od Tatier k Dunaju nielen siroty spievajú, akí sme svetoví, akí sme úžasní – ale inak nikde. Už som alergický na akékoľvek poučovanie spoza rieky Moravy o tom, ako nesmieme byť rasisti a ako majú všetci ľudia na zemeguli rovnaké práva, keď sme každú chvíľu svedkami toho, ako je náš národ zosmiešňovaný a otĺkaný tými, ktorí drísty o rovnosti aj u nás rozširujú. A prosím, nestrápňujte sa tvrdením, že to nie je pravda, že sú to len naše komplexy a že keď ich nebudeme riešiť, nebudú. Odstavenie našich mladých futbalistov od semifinále NIE JE náhoda, vyhodenie Petra Sagana z Tour de France NIE JE náhoda, zaplavenie nášho trhu nekvalitnými potravinami NIE JE náhoda. Každý, komu sa zachce, si s nami vytrie zadok a smeje sa nám do ksichtu, a nezmení to ani „prísna“ rétorika nášho premiéra po boku predsedu európskej komisie, ktorý si „náhodou“ nevypne telefón, aby tú situáciu zosmiešnil pred celým svetom.
Nie, priatelia, nie sme geroji. Otázkou je, nakoľko si za tento stav môžeme sami. Priznám sa, keď vidím, ako si v mnohonárodnostnej Amerike aj bežní a chudobní ľudia vyvesia na dom americkú zástavu, je mi z toho smutne. Národ, postĺkaný z utečencov z celého sveta má národnej hrdosti na rozdávanie, a my, ktorí sme tu boli dávno pred nimi, jej nemáme ani zamak. Otázkou je, či máme k nej dôvod. Lebo, ako sa hovorí: kto nemá byť na čo hrdý, začne sa oháňať národom, hoci nemá nijakú zásluhu na tom, odkiaľ pochádza. Je nedostatok naše hrdosti spôsobený nedostatkom dôvodov k nej? Alebo je to len genetická skromnosť, zdedená po predkoch? Či nedajbože masochistické pritakávanie každému, kto nás chce znemožniť, niečo na spôsob: len bite, pán veľkomožný.
Bolo to tu odjakživa. Istú vlastnosť zdedenú máme. Ani zanič nedokážeme priznať, že Mišo od susedov je šikovnejší ako ja. A nevadí, že skapala koza mne, hlavne, že skape aj jemu. Je čosi zhnité v tomto národe slovenskom. A nevieme sa toho zbaviť. Vedeli to už v minulosti J.M.Pecval, Štefan Banič, neskôr aj Fero Fenič či Juraj Jakubisko…a mnohí iní, ktorí odtiaľto odišli. Vie to aj jedna moja bývalá spolužiačka, ktorá po tom, ako vyhrala Detviansku zlatú ružu, okamžite zbalila kufre a odišla urobiť kariéru do Prahy. Je to smutné. Národ, ktorý vyháňa talentovaných ľudí preč bude vždy len sebe na ťarchu a iným na smiech. Národ, ktorý vyháňa mládež, teda svoju budúcnosť, aby slúžila iným národom, nemôže od tej budúcnosti čakať nič dobré. A ak už pre tú mládež slovo „domov“ znamená len akýsi kus zeme kdesi na východe a nič viac, nuž, taký národ je na najlepšej ceste zaniknúť. Akú úctu si od iných národov zaslúži?
So Slovenskom si dnes každý vytiera zadok. Nečudo. Nerobíme nič pre to, aby to tak nebolo. Ak naši hokejisti niečo vyhrajú, (aj to je už minulosť) sme národovci až-až. Ak vyhrá Peter Sagan, sme národovci až-až. Žiaľ, to nestačí. Taký génius sa ešte nenarodil, aby potiahol celý národ na výslnie sveta. Naopak, národ stiahne jeho. Odkedy sme v EU, pociťujem v zahraničí taký nárast dešpektu k môjmu národu, aký tu ešte nebol. Kedysi o nás nevedeli nič, mýlili si nás so Slovinskom. Dnes už vedia, kto sme, ale na rešpekte nám to nepridalo, skôr naopak. Prečo?