Neutíchajúce polemiky medzi zástancami minulého a súčasného politického režimu, často plné emócií a zúrivého boja o názor, sa na škodu veci nesú v znamení práve tých emočných postojov bez štipky objektivity či empatie a vnášajú do medziľudských vzťahov napätie, nevraživosť či až nenávisť, ktorá nikomu neprospieva, zato všetkým len škodí. Namiesto rozumného zhodnotenia kladov a záporov sa tu bijeme o názor, často len z vlastnej tvrdohlavosti a neochoty prijať zjavné fakty. Hoci by sa zdalo, že vývoj spoločnosti by mal na základe poznania spieť k poučeniu sa z prežitého, zdá sa, že trend je celkom opačný: vedomé popieranie a ignorácia toho, čo nezapadá do našej predom formulovanej predstavy. Takýmto postojom bránime priechodu objektivity a pílime si konár, na ktorom by mohla sedieť úspešná a spravodlivá spoločnosť, o ktorú – ako prehlasujeme – nám všetkým ide.
Hovorí sa, že šedivá je všetka teória a večne zelený strom života. Prvou chybou je opájanie sa termínmi. Ak niekomu vybehne tlak už pri vyslovení slova „komunista“, ťažko s ním môžeme racionálne diskutovať o výhodách či záporoch doby minulej. Vystrčí pazúry a je po debate. Ak chceme dosiahnuť konsenzus, bez ktorého je celospoločenská dohoda nemožná, mali by sme sa v prvom rade zamyslieť nad tým, ako ďaleko sme ochotní zájsť v tolerancii iných postojov a reálne zhodnotiť tie svoje. Bez emócií, bez pocitu ohrozenia „nakazením“ sa opačným názorom. Ak sa dohodneme na tom, že nám všetkým ide o spoločné dobro, nesmieme tento cieľ strácať zamotaním sa do nepodstatných maličkostí. Ľudská spoločnosť dosiahla pokrok len vďaka spolupráci a každý rozbroj ju oslabuje. Egoistickí dravci bez schopnosti spolupráce ju len rozvracajú.
Skúsme teda priznať, že každé politické zriadenie má svoje výhody aj nevýhody. A skúsme konečne porozmýšľať nad tým, ako skĺbiť výhody rôznych systémov a využiť ich vo svoj prospech. Lenin síce povedal, že „na poli ideologického boja niet strednej cesty“, ale dnes sme už hádam trocha ďalej a ak sa trocha posnažíme, možno to dokážeme. Ide predsa o budúcnosť nás všetkých. Rozvinuté kapitalistické spoločnosti majú už zažitý systém sociálnych výdobytkov pre tých, ktorí sa živia prácou a aj tvrdí kapitalisti pochopili, že nespokojný zamestnanec ja zlý zamestnanec (len u nás to ešte nepochopili). Spoločnosť ale tvoria prevažne zamestnanci a sotva môže vládnuť spokojnosť tam, kde väčšina trpí. Ak by sme boli objektívni, dokázali by sme priznať zásluhy aj iným ako sebe a ak by sme sa skutočne zaujímali o svojich blížnych, možno by sme prišli na to, že na ten nový Mercedes si naozaj zarobil tvrdou prácou, a nezávideli by sme. Možno by sme sa pri tom mohli spýtať aj seba samých, či by sme boli pre tento cieľ a my ochotní tak tvrdo pracovať. Bolo by tiež skvelé, keby sme boli ochotní priznať, že každý človek má právo na dôstojný život a ak dodržiava zásady a zákony, na ktorých sme sa dohodli, zaslúži si našu úctu, strechu nad hlavou a plný žalúdok. Vyvyšovanie sa nad iných veľkosťou svojho majetku nesvedčí o našej ľudskosti a vyvoláva len nenávisť, ktorá plodí ďalšiu a skôr či neskôr nás doženie.
Je nesporné, že každé spoločenské zriadenie má svoje výhody aj nevýhody. Ak sa zbavíme úplne zbytočného nálepkovania a využijeme kladný potenciál toho, čo sme sa za stáročia naučili, ak pochopíme, že len spoločným úsilím dosiahneme spokojnú, spravodlivú a prosperujúcu spoločnosť, možno konečne prestaneme bojovať jeden proti druhému a zaslúžime si tú jedinú a správnu nálepku: Homo Sapiens…