Doktor Dubník je mojím priateľom. Poznáme sa už roky, kedysi sme spolupracovali na jednom projekte, a vtedy sme si – ako sa hovorí – sadli. Hoci sa naše cesty rozišli a dnes bývame od seba vyše sto kilometrov, stále si píšeme a ak je to možné, aj sa navštívime.
Ten človek je pre mňa v mnohých ohľadoch vzorom. Pochádza zo siedmich detí, z veľmi chudobnej rodiny kdesi z myjavských kopaníc. Spomienky na mladosť má neveselé, chudoba, bieda, ťažká robota od útleho detstva. Hrdlačenie na kamenistom poli od jari do jesene, malý domček po horou, kde sa v jednej izbe tlačilo všetkých sedem detí, rodičia a ešte stará babička, od práce zodretá mama a surový, často opitý otec, ktorý ich občas všetkých zmlátil ako žito. Do školy do dediny to boli štyri kilometre, dolu a hore kopcom, a topánky nosili mladšie deti po starších bez ohľadu na veľkosť až kým sa úplne nerozpadli. Učili sa po nociach pri sviečkach, lebo elektrinu treba šetriť. Ťažko vydretý chlebík sa naučili deliť, lebo nikdy ho nebol dostatok.
Dnes si to už málokto dokáže predstaviť.
Napriek týmto ťažkým podmienkam všetky deti vyštudovali vysokú školu, môj priateľ dve, a všetky sa v živote veľmi dobre uplatnili. Tvrdý život ich naučil postarať sa o seba, aj o svoje rodiny a ich súrodenecká láska je príkladná. Vždy si pomáhali, stále si pomáhajú, jeden za druhého by aj do ohňa skočil. Na svojho otca nikdy nezanevreli, ba dnes tvrdia, že práve vďaka jeho tvrdej, často až surovej výchove sú dnes tam, kde sú, a hoci na jeho mozoľnaté ruky pri ich výchove spomínajú dodnes, nikdy nie s hnevom, nikdy s nenávisťou. Napriek náročnej práci a aj zodpovedným funkciám, ktoré v živote dosiahli, si na rodičov vždy nájdu čas. Keďže tí sa zo svojej kopanice odmietli odsťahovať, striedajú sa pri ich opatrovaní. Obaja sú už nevládni a potrebujú takmer permanentnú starostlivosť, ale stále majú pri sebe aspoň jedno zo svojich detí. A každý rok sa tam na tej kopanici schádzajú všetci, hoci sú roztrúsení po svete, tešia sa na seba dlho vopred a potom spomínajú na časy, keď im bolo najťažšie. Nikdy nie v zlom, nikdy nie s trpkosťou.
Vždy, keď sa so svojím priateľom stretnem cítim, ako mi naleje do žíl čosi. To čosi je ako transfúzia vôle, vytrvalosti, obetavosti, skromnosti…a najmä lásky. Takej tej normálnej, akej tu kedysi bolo dosť. Takej tej úcty k životu a k ľuďom, takej tej pokory a vďačnosti za chlebík každodenný, ktorú dokáže prejaviť len ten, kto si ho váži, lebo vie, že to nie je žiadna samozrejmosť. Len zaslúžené dary majú cenu. A tá láska k rodičom, tak tá je dnes úplne najvzácnejšia.
Je také príslovie: Ohýbaj ma, mamko, pokým som ja Janko, až ja budem Jano, neohneš ma, mamo.
Myslím, že taká rodina, akú má môj priateľ, je dnes už vzácnosťou…