Chatová osada Bučina je malá. Zopár menších i väčších domcov sa krčí po okraji lúky pod úpätím kopca, porasteného starými stromami bokom od hlavnej cesty. Prístup k nej je dosť problematický, ak sa neodvážite hnať auto po strmej lesnej cestičke, tak ju ani nenájdete. Tých desať chatiek bolo postavených krátko po privatizačnom boome v rokoch deväťdesiatych a stavali ich zväčša ľudia, ktorí sa zblížili práve tu. Spoločné starosti so stavbou a nutnosť spojiť sa pri spojazdnení prístupovej cesty vytvorili priateľské putá, aké v časoch minulých boli bežné. Pomáhali si, navštevovali sa, spoločne opekali.
Dnes je všetko inak. Priateľstvá sa narušili, medziľudské vzťahy ochladli. Niektoré chaty sú opustené, lebo ich majitelia v honbe za majetkom nemajú na ne čas, iné sú navštevované sporadicky cez víkendy, ako je to v možnostiach zamestnaných ľudí. Tri sú obývané trvalo. Jožko z horného konca je starý mládenec, s ľuďmi si nikdy veľmi nerozumel a zo žien má panický strach. Po dvadsiatich rokoch samoty je jeho vyjadrovanie ťarbavé, nedôvera k blížnym sa ešte prehĺbila a ak vidí ženu, začne koktať a uteká preč. Občas ho navštívim, lebo mňa vidí rád, pokecáme a viditeľne ožije, ale len vtedy, keď sme sami. Keď som kedysi prišiel aj so ženou, otáčal sa jej chrbtom a zjavne sa nevedel dočkať, kedy odíde, takže už ju k nemu nevodím.
Peťo je číman. Býva uprostred, jeho chata je výstavná, stále niečo upravuje, pristavuje, prerába. Trávnik kosí tuším každý druhý deň. Lezie nám tým na nervy, lebo narušuje božský kľud a čistú prírodu všade okolo. Doma v meste nechal veľký dom so záhradou žene a deťom, tie ale už dospeli a odišli, takže manželka blúdi po tom šesťizbovom baráku sama. Jeho však príroda a sloboda natoľko očarila, že sa jej nemieni vzdať. Tvrdí mi, že tu dosiahol vrchol ukojenia…
Jaro bol kedysi úspešný podnikateľ, ale po tom, ako ho okradol jeho spoločník a následne zavrhli aj žena a vlastné deti, kúpil si tu pred pár rokmi jednu chatu a odvtedy žije životom pustovníka. Je to ešte celkom mladý človek a tak sa zavše z jeho terasy hneď nado mnu ozve ženský smiech, ale potom je tam aj mesiac ticho. S nikým sa nestýka, nikomu neverí. Už asi päť rokov. Jediní, s ktorými sa občas baví, sú jeho susedia z hornej chaty, dvaja teplí, ktorým tu hovoríme kakofili. Tí chodia tak raz-dvakrát do mesiaca z Bratislavy, poupratujú, pošantia, odídu.
Popravde, jediná žena, ktorá sem príde častejšie ako raz za mesiac, je tá moja. Pleje burinu medzi kvetmi, už mi vyplela aj dva vzácne náprstníky, neustále mi upratuje náradie v pivnici, takže potom neviem nič nájsť, narúša mi práce, ktorým sa venujem, takže stále musím niekam odskakovať a nič neviem dokončiť. Už sme sa párkrát pohádali a narušili tú božskú pohodu, ktorá tu vládne, keď tu nie je… takže z mojej terasy sa ženský smiech neozval…už ani nepamätám…
Zdá sa, že toto údolie nemá dobrý vplyv na ženy. Zato my chlapi ho milujeme…
P.S. Tento článok píšem skoro ráno na terase, s úžasným výhľadom na hory, kvety a modrú oblohu. Som tu sám. Je tu úžasne. Jediné, čo mi tu chýba, je ženský smiech…