Boli sme rodina.
Šesť ľudí.
Štyri deti.
Hádali sme sa a bili a žili spolu celú mladosť a aj keď sa naše cesty rozdelili, tá rodina zostala v nás. Korene nevykoreníš. Aj keď sme mali na všeličo iné názory a pestovali si svoje krivdy, vždy sme boli tou rodinou spojení. Naša mama sa vždy snažila dať nám všetko, čo dokázala, hoci zázraky robiť nevedela, lebo sme boli každý iný a ona mala len jedno srdce pre všetkých. Zazlievali sme jej to. Každý z nás chcel to jej srdce celé. Zazlievali sme svojim súrodencom, že im ho dáva viac. To preto sme si nedokázali povedať, ako sa máme radi. To preto sme si mysleli, že sa nemáme radi. To preto sme to srdce tej našej mamy tak zraňovali.
Človek sa nemení. Aký sa narodil, taký aj zomrie. Život a svet dokážu zmeniť mnohé, ale korene zostávajú. A krivdy tiež. Čo sa za mladi naučíš, to si so sebou vlečieš až do hrobu. Niekomu odlúčenie prospieva. Všetko to zlé ustúpi do pozadia a spomienky sú pekné a čisté. Niekto si zasa tie krivdy pestuje, zalieva ich ako škodlivú burinu a nechá časom vyrásť tak, že mu prerastú cez hlavu. A nikdy sa ich už nezbaví. Boli sme rozdielni. Nedokázali sme si povedať, ako sa máme radi. Prečo ja, prečo nie on. Nedokázali sme to.
A naraz príde tá chvíľa.
Telefón, vzlyky, smrť.
Tvoj malý bráško už nežije.
Neposlúchol ťa, nedal si povedať. Komu niet rady, tomu niet pomoci. Vykašľal si sa naňho. Nech si poradí sám, je už dospelý. Možno sa spamätá. A naraz príde tá chvíľa, keď pochopíš, že už sa nespamätá. Už nemôžeš urobiť nič. Už nikdy mu nepovieš, ako ti na ňom záleží. Ani to, ako ho máš rád. Keď ťa za ním pustia dozadu, kde leží v rakve, môžeš mu hovoriť čo chceš, už ťa nepočuje. Už je neskoro. A pritom si mal more času na to aby si mu to povedal. Určite by si to dokázal, keby si bol chcel.
Každý z nás to dokáže.
Povedať to.
Svojim blízkym.
Že ich máme radi.
Že nám na nich záleží.
Že sú súčasťou nášho života a že doňho patria bez ohľadu na to, akí sú.
Práve preto, lebo sú takí, akí sú.
Že život nikdy nie je prechádzka ružovým sadom a ten, kto môže pomáhať, ten pomáhať musí.
Najmä svojim najbližším.
Že príde chvíľa, kedy oľutujeme každú svoju ješitnosť, lebo kým je ešte čas byť ješitný, tak si ho nevážime.
Toho času.
Že všetko na svete má svoje hranice, aj ten čas, vymeraný pre každého z nás, a raz príde chvíľa, kedy sa naplní.
Ale kedykoľvek predtým má každý z nás dosť času povedať to. Podať ruku. Pomôcť. Nečakať na to, že to vyrieši ktosi iný, napríklad čas. Raz príde tá chvíľa, keď už čas nebude. Ani nikto iný. Zostaneme len my sami a tá rakva a … výčitky.