Zrozpačitela. Usmiala sa takým tým polichoteným úsmevom, ale nie príliš. V sekunde pochopila, že to bol odo mňa iba kompliment. Možnože úprimný, a možno ani nie. A ja som v tej istej sekunde pochopil, že rožkom ju neopijem. To len skutočné princezné potrebujú lichotenie. „Ja som len obyčajná žena“ – povedala a postavila ma nohami na zem. Možnože na chvíľku vzlietla, ale len na chvíľku a iba tak troška. Vedela, že viac nesmie. Vedela oveľa lepšie ako ja, že princezné nejestvujú. A ak, tak len v rozprávkach. Vedela oveľa lepšie ako ja, že život nie je rozprávka. Ten jej už vôbec nie. Preludom princov na bielych koňoch môžu veriť tak akurát pubertiačky či trvalo staré dievky, čakajúce na nich až do smrti.
Život je o inom.
„Som len obyčajná žena“ – a povedala mi tým všetko. Napríklad to, že princezné o živote vedia makový trt. Napríklad to, že rozmaznaní zasrani, čo sa narodili so striebornou lyžičkou v ústach sa nikdy nedozvedia, aké to je, keď… A ešte aj to, že bolesť a strach nie sú len výrazy v očiach hercov z obrazovky, ale skutočnými a často každodennými sprievodcami tým životom, takým odlišným od toho ich. A že city tu nie sú na to, aby ich ktosi hral, ani na to, aby aj tie slzy šťastia, zahrané populárnou celebritou, dojali k slzám všetkých tých konzumentov pri televízoroch, ktorí nechcú vedieť, že tej celebrite ich ktosi zo štábu na tie líca namaľoval. Ale aj to, že skutočné šťastie sa nedá zahrať a obyčajná žena ho má v očiach len vtedy, keď ho cíti naozaj. A že bolesť a strach, ale aj to obyčajné ľudské šťastie nie sú tovarom na predaj.
„Som len obyčajná žena“ – povedala mi a ja som sa zahanbil.
Za to, že o živote viem trt.
A došlo mi, že tá obyčajná žena je niekto, koho nezahrá žiadna celebrita, lebo na to jednoducho nemá. Že zvládnuť skutočný život je úloha, na ktorú treba oveľa viacej statočnosti, než si dokážem predstaviť. Že život a ľudia sú niekedy oveľa krutejší, než vie pán scenárista vymyslieť. Že skutočné drámy píše len život a že hrdinovia nie sú Rambovia ani jenoduché Márie, okolo ktorých behá filmový štáb, aby vyzerali vierohodne, ale ľudia okolo nás. Takí, ktorých stretávame každý deň, ale ich hrdinstvo nedokážeme či nechceme pochopiť. Nikto okolo nich nebehá, musia si poradiť sami. A došlo mi aj to, že prirovnávať obyčajnú ženu k princeznej je urážkou. Nie pre tú princeznú, ale pre ňu…