Ľudia sú všelijakí.
Definícia toho, čo je normálne a čo už za hranicou je často len otázkou názoru, lebo absurdnosťami je náš svet priam prešpikovaný. To, čo bolo kedysi každodennosťou dnes ktosi postavil mimo morálku a naopak kedysi nepredstaviteľné sa stáva priam normou. Aj staršia generácia, vychovávaná inými pravidlami sa prispôsobuje, „len aby v hanbe nezostala“. A tak sa často stáva, že keď sa po rokoch stretnú bývalí spolužiaci, nestačia „zírať“, ako ich niekdajší kamarát prevrátil kabát. Pravdaže, formovaniu názorov pomáhajú najmä masmédiá a mnohí, ktorí sa vehementne oháňajú „vlastným názorom“ sú v prvom rade ovplyvnený nimi. Z televízora sa na nás každodenne valia zástupy pedofilov, fantómov či iných úchylov a my sa už obzeráme aj po vlastných susedoch s obavou, čo asi prevádzajú za stenami svojich obydlí. Z „krajiny neobmedzených možností“ k nám dorazili aj výrazy ako „sexuálny harašment“ a tak, ako sme sa zo začiatku na nich smiali, sme dnes nútení brať ich vážne, lebo po vzore veľkého brata za obzretie sa za peknou ženou hrozí reálny postih aj u nás. Veď čo už by sme neurobili preto, „aby sme v hanbe nezostali“.
Morálne normy, odpozerané z televízora, zasahujú každého z nás. „Mediálni mágovia“ veľmi dobre vedia, čo sa nás dotkne najviac, lebo „nič ľudské im nie je cudzie“, a s obľubou útočia na naše základné inštinkty, teda tam, kde sme najzraniteľnejší. Účel svätí prostriedky a ak si niekto nájde oporu vo vzore správania z televízora, použije ju vtedy, keď sa mu to hodí. Výsledok je ten, že muži sa už boja otáčať za ženami, aby ich neobvinili z úchyláctva a svojej žene sa boja navrhnúť iný spôsob milovania z toho istého dôvodu. Tu vzniká bizarný paradox: na jednej strane záplava porna z internetu so všetkými možnými variantmi, na druhej obava z prenesenie týchto praktík do reálneho života. Nečudo, že mnohí dnešní chlapi už nie sú chlapmi, ale vystresovanými bábkami, neschopnými niečoho schopného. A nečudo, že ak potom ako otcovia rodín natrafia na ženu bez komplexov a bez obavy z obviňovania, opúšťajú svoje rodiny a vrhajú sa im do náručia. Naháňanie za „stratenou mladosťou“ postihuje mužov rovnako ako ženy a rozbitých rodín je čoraz viac. Zdá sa, že rozpor medzi morálkou z minulosti a realitou dneška je čoraz väčší…
Nedá sa povedať, že by tento rozpor bol nový. Už doktor Plzák sa ním zaoberal a v skvelej knižke „Na manželstvo pripravený“ v otázke „normálnosti“ radil: normálne je to, čo vyhovuje obom. Slobodne a dobrovoľne. Nenormálne je iba násilie v akejkoľvek forme. A hoci muži radi tvrdia, že ženy nevedia, čo chcú, myslím si, že je v rukách každého muža ukázať tej žene, čo chce. Intimita patrí len im dvom a nikto na svete nemá právo im predpisovať, čo je normálne a čo nie. Ani televízor, ani internet, ani kamarátky, pohoršujúce sa na túžbach partnerov. Prestaňme hľadať úchylov za každú cenu, lebo na to doplatíme všetci…