Ten názov som si požičal z jedného staršieho českého filmu, kde si partneri hľadali svoju polovičku cez počítač. Pointou bolo to, že žiadny prístroj nedokáže definovať tú nepochopiteľnú zmes dôvodov, prečo niekoho milujeme a iného nie. Dnes sa tomu hovorí chémia tela, a tá je rovnako nepochopiteľná. Racionálne dôvody, ktoré používajú vedátori, fungujú len veľmi obmedzene a rozhodne sa na ne nedá spoľahnúť. A keď sa do lásky začne montovať rozum, obvykle to pre tú lásku dobre nedopadne. Manželstvá z rozumu sú síce bežné, ale skutočný cit, to opojenie a tá jedinečnosť, akou sa vyznačuje každý skutočne láskyplný vzťah, tak tie tu zvyčajne chýbajú. A keďže čoraz viac ľudí si lásku zamieňa za sex, mnohí za celý život ani neprídu na to, čo to tá láska je…
Myslím, že hlavným dôvodom je trhový spôsob myslenia. Ekonomika nám presiakla aj do medziľudských vzťahov a obchodné praktiky deformujú aj naše city. Náš život je determinovaný rovnicami typu má dať – dal, všetko posudzujeme z hľadiska výhodnosti, kde kredity a debety určujú každý náš počin. Skutočnú lásku, teda radosť z jej dávania, takto ani poznať nemôžeme. Jeden môj priateľ sa rozišiel so svojou priateľkou, ako povedal preto, že ten vzťah bol preňho nevýhodný. Keď som sa ho spýtal, či ju prestal milovať, pozrel na mňa čudne a zahlásil: na tom nezáleží.
Neviem, na čom komu záleží, to musí vedieť každý sám. Ak sa ľudia stýkajú len kvôli tomu, aby si vybili hormóny či vyprázdnili mešec, tak zjavne ide len o akýsi druh športu, ktorý vraj telu prospieva, ako nás o tom ostatne presviedčajú aj médiá. Nuž, nič proti telocviku, aj ten je potrebný, ale ako v každom športe, aj tu by sme mali hrať fér a netárať, že milujeme. Lebo slovko „milovať“ znamená „cítiť“, kým súlož je iba sex. Nič menej, nič viac.
Je veľa ľudí, ktorí skutočnú lásku vedome odmietajú. Nechcú si do svojho vnútra nechať vstúpiť nikoho hlbšie, ako je nevyhnutné. Telo áno, duša nie. Tú si nechávajú len pre seba. Uzamknú ju na deväť zámkov a nikomu, najčastejšie „už nikomu“, do nej nazrieť nedajú. Zväčša to odôvodňujú vetou, že „jedno sklamanie stačilo“. Kedysi to boli spravidla ženy, ale dnes je takých aj veľa mužov. To sklamanie, ktoré zažili, ich poznačilo často na celý život a hoci kdesi v kútiku duše nikdy neprestali v skutočnú lásku veriť, ich chovanie možnosť znova tú lásku zažiť vylučuje. Najtragickejšie je to v prípade, ak sa stretnú takí dvaja. Ani žena ani muž nedokážu tomu druhému dôverovať a priznať, že túžia aj po niečom inom. A obaja sa hrajú na „tvrďákov“, ktorých nič nerozhodí. Súložia spolu bez toho, aby si priznali, že sa milujú…
„Je to divná doba, divné časy“ – spieval kedysi Jan Werich. Obklopujeme sa predmetmi dennej spotreby a keď sa pokazia alebo vyjdú z módy, vyhodíme ich. Topánky, odevy, elektroniku. Vyhodili sme už aj niektoré iné veci. Empatiu. Súcit. Spolupatričnosť. Lásku? Nie, tú sme nevyhodili, len trocha upravili na dnešné pomery. A presunuli do priečinka možností. Svojho partnera si hľadáme podľa záujmov, lebo si myslíme, že keď budeme spolu chodiť na futbal, určite si budeme rozumieť aj v tom ostatnom. Ak prídeme na to, že futbal na lásku nestačí, nájdeme si inú futbalistku. Hlavne, že si rozumieme, miláčik… a rozvodoví právnici sa môžu strhať.
Je nás už vyše sedem miliárd. Nájsť svoju druhú polovičku je čoraz ťažšie, preto si často berieme za životných partnerov ľudí, s ktorými si rozumieme aspoň v niečom. Či nám to bude stačiť na celý život, to je vo hviezdach….