posielam Ti tento dopis tam, kde teraz čítaš tieto slová, lebo viem, že žiješ, že dýchaš, že si. Posielam ho preto, lebo Ti chcem napísať, ako veľmi mi chýbaš, každý deň, každú hodinu a minútu, a ako veľmi by som chcel byť s Tebou. Najradšej by som vysadol na svojho bieleho koňa, pricválal za tebou, schytil Ťa do náručia a odcválal s Tebou niekam, kde by sme boli len my sami dvaja, ale žiadneho koňa nemám a nikdy som na žiadnom nesedel, a keby som si aj dákeho požičal, asi by to nedopadlo dobre. Nie som princ na bielom koni tak, ako Ty nie si skutočná princezná, tou si len v mojej fantázii, v hlave a v srdci. Viem, že nenosíš šaty z hodvábu ani zlatú korunku a číslo Tvojej topánky je iné ako Popoluškine, a je aj celkom možné, že keby som Ťa dlhší čas nosil na rukách, ako zamýšľam, tak by to asi odniesli moje platničky, ale pre mňa si tou najkrajšou ženou na svete a nevymenil by som Ťa ani za tú so zlatou hviezdou na čele. Pre mňa si ten najvzácnejší poklad a chcem si Ťa chrániť, opatrovať ako oko v hlave, dať Ti svoje srdce, svoju krv a ak bude treba, aj svoj dych. Viem aj to, že už nie si malé dievčatko a Tvoja pokožka už nie je taká hebká, že Tvoje ruky už nie sú ako motýlie krídelká a s Tvojimi vlasmi sa už pohrával nejeden jarný vetrík, ale ani ja už nie som švárny junák ako kedysi, ba aj zopár vrások a šedín sa na mňa nalepilo. Chcem Ti ale, princezná moja, len toľko napísať, že srdce mám stále horúce a že tu len pre Teba bije. A že túžim schúliť Ťa v náručí a nikdy Ťa už nepustiť. A milovať Ťa až do posledného z našich dní….