Je veľa slov.
Takých tých obyčajných, každodenných.
Je čoraz viac fráz a čoraz viac bezduchých otrepaných výrazov, ktorými zahlcujeme vzduch a nudíme svojich poslucháčov, len preto, „aby reč nestála“. Slovo sa stalo lacným tovarom, tak ako všetko, čoho je príliš veľa. Sme presýtení. Jedlom, tovarom, hlukom. Slovami. Niektoré už ani nevnímame. Niektoré už aj nenávidíme. Ľudská komunikácia sa občas stáva len zdrojom hádok, stresu, nedorozumení. Akoby tento jedinečný dar, ktorý máme najrozvinutejší zo všetkých tvorov na tejto zemi, ako by sa stával darom danajským, ktorý viac škodí, ako pomáha…
A predsa…
Sú také slová, ktoré nezlacneli…
Sú slová, ktoré si musíme strážiť ako oko v hlave, aby sa nám nestratili v tej záplave každodenných fráz …
Je ešte zopár slov, ku ktorým musíme pristupovať s úctou a po špičkách, aby sme ich nevyplašili a aby nám neušli…
Sú slová, ktoré nám aj v tomto svete dokážu rozžiariť tvár a roztancovať srdce…
…napríklad: Ľúbim Ťa…