Taký je morálny profil človeka, ktorý k nám prifúkal vietor na okraji tlakovej výše z oblasti Atlantiku. A hoci morský vánok je spravidla osviežujúci, tento tu poriadne smrdí. My, ako suchozemci slovanského typu nie sme naň navyknutí, dlhý čas sme tu dýchali len kyslík z našich hôr a lúk a bude ešte nejaký čas trvať, kým sa tomuto novému povetriu prispôsobíme. Ale vyzerá to tak, že my sa prispôsobíme všetkému.
Prvý krát som existenciu inej morálky zaregistroval ešte v čase „hlbokej neslobody“, keď k nám prišli príbuzní z Ameriky. Strýko priletel do Viedne, tam si požičal veľký červený kabriolet, s ktorým za výdatného trúbenia pristál pred naším domom v našom malom meste. V tých časoch to bola bomba. Susedia mohli aj puknúť od závisti. My všetci sme však ten týždeň boli hrdinovia a v škole sa k nám hlásili aj takí šprti, ktorí sa nikdy predtým s nami nebavili. O to viac však prekvapilo, ako zhodnotili naši Američania nás. Vraj nikdy ešte takých dobrých ľudí nevideli, za každé pohostenie nám chceli zaplatiť a čudovali sa, že sme sa tomu čudovali. A pri rozlúčke povedali doslova, že tie medziľudské vzťahy nám úprimne závidia.
Nuž čo, časy sa zmenili. Atlantický vietor dofúkal Ameriku priamo k nám, červené kabriolety už nie sú žiadnym čudom a pomaranče sú zavše lacnejšie ako zemiaky. (Presnejšie, zemiaky sú drahšie ako pomaranče). Ale keďže ten vietor previeva našu krajinu skrz-naskrz, ak niečo privial, aj niečo odvial. V úžase nad plnými regálmi obchodov sme si akosi nevšimli, že nám zmizlo to, čo nám nositelia nových časov kedysi závideli. Obklopení novými hračkami sme sa prestali deliť, začali sme hrabať k sebe a zadarmo už nikomu nedáme nič. Čím viac máme, tým sme lakomejší. Za svoje tisícročné slovanské gény sme sa začali hanbiť a dobrosrdečnosť pokladať za chorobu. Naopak, to za čo sme sa hanbili kedysi, teda klamstvo, závisť a nenávisť sme zo zoznamu hriechov vyňali a vydýchli si úľavou, že už konečne môžeme byť in. Teda takí, ako naše vzory zo západu. Už žiadne to zaostalé „čo na srdci, to na jazyku“. Naopak, úspešný je ten, ktorý má na perách med a za chrbtom nôž. Len hlupák hovorí pravdu. Len hlupák nebojuje.
Mesiac po návšteve našich príbuzných sme dostali dopis z Ameriky. Strýko písal, že by sa chcel vrátiť k nám a dožiť na Slovensku. Vraj sa u nás nadýchal niečoho, čo ešte nezažil. A vraj už mu tá Amerika smrdí.
Už to nestihol. Zomrel tam, za oceánom…a už mi nepovedal, čo ešte sa mu vtedy u nás tak páčilo…