My Slováci sme – asi geneticky – ľahko oklamateľní. Stáročia nás vychovávali v úcte k pravde, klamanie bolo v našich končinách hriechom a toho, kto nás podvádzal sme onálepkovali znamením, ktoré mu strpčilo celý život. Vždy sme sa živili prácou rúk, skutočná práca sa nedá obkecať, tú treba urobiť a tí, čo mali len veľa rečí nestáli za nič. Naša statočnosť a pracovitosť bola známa široko-ďaleko. Dnes to vyzerá tak, že sme zaostalí. Svetové hnutie podvodu nás zastihlo nepripravených, priam predurčených k tomu, aby nás ktosi oklamal, podviedol, zneužil. Ako sme sa otvorili svetu, podvodníci zo všetkých kútov sveta sa sem nahrnuli ako osy na med a rabujú ostošesť. A my, zakríknutí veľkohubými gaunermi čušíme ako vši pod chrastou, lebo nás presvedčili o našej zaostalosti, „len aby sme v hanbe nezostali“. Takzvané „kultúrne národy“ nás poučili o tom, že klamstvo hriechom nie je, ale naopak, hlupák je ten, kto sa nechá dobehnúť. Práca rúk, na ktorú sme boli takí hrdí, zostala na smiech, naopak, veľkohubé diletantsvo bolo vynesené na vrchol zásluhovosti morálne aj finančne. A hoci väčšinu z nás to stále poburuje, nevieme s tým urobiť nič. Staršia generácia ešte protestuje, mladšia sa už prispôsobila. Ani v dolinách medzi Tatrami a Dunajom sa už neoplatí poctivo pracovať, manuálnu prácu už robia len starí hlupáci, lipnúci na odchádzajúcom svete, vystavujúc sa tak posmechu vlastných detí. Nikto už nevelebí človeka, ktorý s nasadením všetkých síl, napriek námahe a často so zaťatými zubami pracuje pre blaho iných, pomáha a zachraňuje svojich blížnych, obetuje sa preto, aby sa jeho spoluobčanom lepšie žilo, častokrát zadarmo a na svoju škodu. Dnes nikto nevie, kto postavil domy, v ktorých žije, kto ušil odev, ktorý nosí a kto napiekol chlieb, ktorý je. Zato každý veľmi dobre pozná speváka, ktorý sa preslávil tým, že sa opíja a berie drogy, herečku, ktorá sa dokáže iba ak vyzliecť, či politika, ktorý mu berie od úst jeho ťažko vydretý chlieb. Prečo? Lebo uveril slovám grázlov o svojej zaostalosti, lebo nechce zaostať za „svetovým trendom“, lebo chce byť „in“. Byť in, znamená zahodiť skúsenosti predkov a nechať sa unášať na vlnách konzumu. Čo na tom, že v skutočnosti drie ešte viac ako tí jeho predkovia, lebo gauneri chcú stále viac? Čo na tom, že jeho deti ho už ani nepoznajú, hoci tvrdí, že to robí pre ne? Čo na tom, že má podlomené zdravie a večer je už vyšťavený ako pes? Sadne si na gauč k televízoru a prežíva strastiplné problémy hercov, ktorí ho veľmi profesionálne presvedčia o tom, že veľkohubí diletanti sú v skutočnosti hrdinovia a tie jeho problémy sú ničím proti tomu, čo prežívajú oni. A tak, hoci cíti, akým je otrokom, líha si spať s pocitom, že to ešte nie je také najhoršie. Obrázkom z televízora verí viac ako sám sebe. Profesionálni upíri sa zmocnili jeho tela aj duše a vysávajú z neho posledné zbytky súdnosti…