Myslím, že to, čo trápi všetkých ľudí najviac, je pocit hlbokej, trvalej a každodennej nespravodlivosti, s ktorou musia žiť od narodenia až do posledného zo svojich dní na tomto svete. Ten pocit nás sprevádza stáročiami ako náš tieň už od praveku a časom len silnie. Silnie aj napriek tomu, že sme sa už obrnili proti väčšine nepriazní prírody a obklopili sa množstvom vecí, ktoré náš život robia ľahším a zábavnejším. Silnie možno práve preto, že naše komunikačné schopnosti sa veľmi zlepšili a my sa oveľa ľahšie dostávame k informáciám o ostatných. Porovnávame sa s inými a zdá sa nám, že k nim bol osud spravodlivejší, čo v nás vzbudzuje závisť – a tá je najsilnejším podporovateľom pocitu nespravodlivosti . Závidíme často právom, lebo ľudské osudy naozaj nie sú rovnaké, ale pocitom krivdy sa nevyhne nikto – a dôvod sa nájde vždy.
Boj s pocitom krivdy a nespravodlivosti je starý ako ľudstvo samo a vždy bol, je a bude márny. Vždy vzbudzoval a bude vzbudzovať negatívne vnímanie sveta a otravovať nám život. Úplne najhoršia je beznádej, ktorú so sebou prináša, lebo bez nádeje na zlepšenie život stráca cenu. To preto si človek už v dávnoveku vysníval iný, lepší a hlavne spravodlivejší svet. Keďže vymožiteľnosť práva na spravodlivosť je na tomto svete žalostná, musel si vymyslieť iný svet. To preto sa utiekal k viere v duchov či bohov, ktorí tam kdesi za obzorom nášho vedomia čakajú na nás, kým prejdeme týmto slzavým údolím, aby sme skončili v náručí plnom lásky, pochopenia a spravodlivosti. Boh je tá nádej, ktorá dáva nášmu životu zmysel – to preto v neho veríme. Je život oveľa ľahší s vierou, že tam kdesi za obzorom nás čaká niekto spravodlivý.
Nie všetci veríme. Ľudská beštia už dokázala zneužiť všetko, čo sa zneužiť dalo, aj vieru v dobro a spravodlivosť, a založiť si na tejto viere biznys. Človek s čistým srdcom, ktorý stále verí, radšej ani nechce počúvať o tom, čo stvára vatikánska banka, lebo keby to vedel, prestal by veriť. Človek s čistým srdcom sa so svojou vierou radšej utiahne kamsi do kútika či do božej prírody, kam svetská moc cirkvi nesiaha, lebo ku skutočnej viere v spravodlivosť nepotrebuje zlaté ornáty a pompéznosť chrámov. Spravodlivý svet nepotrebuje ani zlato ani peniaze, to sú len nástroje zla. Tam kdesi za obzorom nášho vedenia možno skutočne existuje niečo iné. A možno je tento svet taký nespravodlivý len preto, aby sme si potom vedeli vážiť ten iný, ten spravodlivý. Možno je tento svet tým očistcom, tou školou, ktorou si musí prejsť každý z nás, aby dokázal oddeliť zrno od pliev, dobro od zla, spravodlivosť od nespravodlivosti. Tam kdesi za obzorom možno existuje spravodlivý svet pre všetkých. Lebo v niečo veriť treba…