„Celý život sa naháňame za peniazmi, aby sme si mohli kúpiť veci, ktoré nepotrebujeme, lebo nimi chceme ohúriť ľudí, na ktorých nám nezáleží“ – tak znie jedna z definícií dnešného životného štýlu. Akýsi Fuják má vraj Ferrari a dva Mercedesy. Aby si ich mohol kúpiť, musel vraj zdierať svojich zamestnancov a nevyplácať im mzdy. Naši vládni predstavitelia vraj majú hodinky za tridsať tisíc . Na čo? Vraj na reprezentáciu. Čo je to reprezentácia? To je vzbudzovanie závisti. Aj obyčajný, priemerný človek si chce kupovať tzv. značkové veci. Čo sú to tie značkové veci? To sú tie, ktoré stoja oveľa viac, ako „neznačkové“. Každú vec ale ktosi vyrobil, teda každá má svoju značku. No dobre, ale niektoré značky sú predsa „prestížnejšie“. Čo je to tá prestížnosť? No to je zasa len čosi, čo vzbudzuje závisť. Niekto tvrdí, že značkové veci sú kvalitnejšie. Ale všetky firmy dnes v záujme zníženia nákladov vyrábajú v Číne, teda v tej opovrhnutiahodnej neznačkovej krajine, ak neveríte, pohľadajte na svojom značkovom výrobku, určite kdesi vzadu nájdete nápis Made in PRC.
Naháňanie sa za značkovými, teda neoprávnene predraženými vecami je niečo, čomu sa hovorí snobstvo. Alebo aj malomeštiactvo. Snobstvo aj malomeštiactvo sú prostriedky, ktorými sa snažíme vyniknúť nad ostatných. Ukázať, že na to máme. Ukázať, že hoci je to drahšie, my si to môžeme dovoliť. Prečo? Lebo sme „páni“. Možno aj šľachtici. A nie nejaká žobrač. A prečo potrebujeme dokazovať, že sme páni? Pán je predsa pánom aj bez dokazovania. Nuž asi preto, že pánmi nie sme, ale chceme tak vyzerať. Asi preto, lebo sme žobráci a hanbíme sa za to. Slovo „šľachtic“ je odvodené od slova „šľachetný“. To je taký, ktorý má súcit so žobrákmi, empatiu s tými, ktorí nemajú to šťastie byť šľachticmi. Šľachetný človek nedokazuje svoju šľachetnosť oblečením ani drahým autom, ale úplne inak. A duchovný žobrák je žobrákom práve preto, lebo slúži peniazom, ktorými chce dokázať opak…