Diagnóza národa slovenského je zložitá, komplikovaná a na terapiu veľmi náročná. Najväčším problémom je neochota priznať si chorobu a liečiť sa a ak teraz niekto prehlási, že je v pohode, len uteká pred skutočnosťou. Príčin tohto stavu je veľa, od genetickej výbavy, cez historické skúsenosti až po tlaky a stresy modernej doby. Vzťah príčin a následkov je však jednoznačný. Čudujeme sa tomu, ako sme sa do tohto marazmu mohli dostať, napriek tomu ale robíme stále tie isté chyby. Analyzovať svoje chovanie na základe jeho výsledkov však nedokážeme, preto sa ani nevyhneme ďalším a znova tým istým výsledkom.
Najväčšou chybou je nedostatok objektivity. My sa jednoducho nedokážeme vyvliecť z vlastnej kože a postaviť sa do pozície nestranného pozorovateľa. Oveľa viac ako racionálne dôvody v nás dominujú emócie, frustrácie a predsudky. Zvlášť v ostatnom čase sme z vlastnej neschopnosti riešiť problémy takí vystresovaní, že robíme jednu chybu za druhou. Kľud, potrebný na triezve posúdenie krízového stavu a následné správne zhodnotenie situácie, ktoré povedie k účinným riešeniam, je nám cudzie. V triezvosti nám bráni aj vyslovene trpný prístup, taký typický práve pre náš národ. Trpeli sme pod Turkami, Tatármi, Maďarmi aj Čechmi, takže to utrpenie je už genetické. Máme ho v sebe aj teraz, keď už máme svoju vlasť vo vlastných rukách. Akoby sme bez utrpenia nemohli žiť. Akoby sme si ani sami vládnuť nevedeli a cudzí meč nad sebou potrebovali. Trpný prístup k svetu sa prejavuje aj v dvoch hlavných sprievodcoch naším životom: religiozite a alkohole. Pred problémami utekáme buď do kostola alebo do krčmy. Obe miesta spĺňajú jediný cieľ: zabudnúť. Neriešiť. Spoľahnúť sa na to, že problémy vyrieši ktosi iný.
Skúšame to. Naše vlastné riešenia nám však prinášajú len ďalšie, častokrát ešte väčšie problémy. Príklad: bojujeme proti korupcii. Súhlasíme so zákonom, ktorý postihuje tých, ktorí berú úplatky. Zároveň je ale trestným činom aj ich dávanie, čím sa účinok zákona dramaticky otupí, veď kto z uplácajúcich nahlási vlastný trestný čin? Výsledok? Korupcia bujnie po úradoch čoraz viac, ale my sme odsúdili a verejne znemožnili niekoľko špičkových lekárov, ktorí zachránili veľa našich životov. Koľko ich ešte mohli zachrániť?
Nedostatok objektivity sa dramaticky prejavuje v chode celej spoločnosti. Všetci vieme, ako je celý náš štát vytunelovaný a spľundrovaný, ale neustále si volíme zástupcov, ktorí v pľundrovaní pokračujú. A namiesto toho, aby sme si slobodne a demokraticky priznali, že toto nie je cesta k náprave a treba hľadať inú, len sa hádame o tom, kto je väčší zlodej. Je zlé, že chybu hľadáme v „tých hore“. Oni sú tam preto, lebo väčšina z nás im dala svoj hlas. Prečo teda odmietame prevziať svoj diel zodpovednosti za to, čo robia? Namiesto toho len lamentujeme: toto sme nechceli. Boj proti tým hore je to jediné, čo nás spája. Prečo sa nevieme spojiť aj ZA niečo? Názorová roztrieštenosť tu dosahuje obludné rozmery a kým sa hádame, gauneri si mädlia ruky. Právom si o nás môžu hovoriť, že sme „ešte väčší blbci, ako dúfali“.
Áno, máme zopár ľudí, ktorým objektivita nie je cudzia. Žiaľ, naše predsudky nám bránia túto schopnosť im priznať. Je tu dosť ľudí, ktorí by dokázali viesť tento štát k prosperite a spravodlivosti, ale…my im to nedovolíme. Akoby sme sa toho báli. Akoby sme si nevedeli predstaviť spoločnosť, v ktorej by sme nemali na čo nadávať. Akoby sme nedokázali povedať svojmu múdrejšiemu bratovi: áno, teba uznávam.
Vyrábanie a naháňanie čarodejníc na Slovensku pokračuje.
Akoby sme bez nich nevedeli žiť…