Bojíme sa. Všeličoho. Napríklad nazývať veci pravými menami. Je pravda, že niekedy je tým pravým menom neslušný výraz a to sa vraj nesmie. Keď som kedysi náš štát nazval Ojeblandom, admin ma vylúčil z prvej strany a mal pravdu. Na titulku taký výraz nepatrí. Ako však nazvať slušne niečo, čo so slušnosťou nemá nič spoločné?
Julo Satinský kedysi povedal, že Slováci sú národ, ktorý si nechá sr.ť na hlavu. Mal z toho poťahovačky, ale stál si za svojím. Asi vedel prečo. Janko Slota sa zasa vyjadril, že Slováci sú geneticky hlúpy národ a že by potrebovali dvadsaťkilovým kladivom po hlave. Aj on má k podobným vyhláseniam zrejme svoje dôvody. Moji zahraniční kolegovia sa pri hodnotení nášho národa zhodujú v jednom: sme príliš „fearfull“. Hrdinami vieme byť tak akurát v krčme pri pive. Ešte vraj šťastie, že máme také statočné a láskyplné ženy, pred takými Nemkami by sme asi aj do gatí púšťali.
Znie to kruto, že?
Ale čosi pravdy na tom bude.
Bojíme sa.
Všeličoho.
Napríklad nazývať veci pravými menami.
Rozprávame, píšeme, kritizujeme, ale buď veľmi všeobecne, alebo tam, kde nám nič nehrozí. Ak ktosi skritizuje niektorého politika, radi sa pridáme, už len pre ten opojný pocit, že smieme. Nazvať zlodejom niekoho bližšieho, napríklad správcu bytového spoločenstva, ktorý nás roky okráda, si však netrúfame. Čo ak sa nám pomstí? Všade je to vraj samá Mafia…Keď sa kedysi pýtali známeho lekára, čo urobí s pacientom, ktorý odmietne zaplatiť „dobrovoľný“ poplatok, povedal výhražným tónom, že si ho zapamätá. Bol som svedkom, ako obvoďák surovo vyhodil z ordinácie ženu, ktorá si dovolila skritizovať jeho prácu. Reval na ňu ako na decko a my ostatní sme čušali ako vši pod chrastou, aby náhodou neprefackal aj nás.
Chápem.
Na Slovensku je to ťažké.
Sťažovať sa vie každý. Oceniť málokto. Veľa poctivcov už vzalo nohy na plecia a ušli kade ľahšie. Byť na Slovensku poctivým sa neoplatí, to vedia už aj malé deti. Aké budú, keď vyrastú? Aká bude naša budúcnosť?
Moji zahraniční kolegovia to všetko berú s nadhľadom a humorom. A hlavne: nezovšeobecňujú. Jano je šikovný, Fero už menej. Ja ako Slovák si však trochu zovšeobecniť dovolím: myslím si, že sme geneticky neobjektívni. Oveľa radšej ako fakty máme svoje názory. Tak, ako Jánošík zaťal svoju valašku do pníka, že ju nikto nevytiahol, tak sa vieme zaťať v názore. A nepovolíme, keby nás na dereši mučili. Ústretovosť, tolerancia, porozumenie sú naši nepriatelia. Vytrvať v názore je pre nás otázkou cti, aj keby sme pod váhou dôkazov už stokrát pochopili, že sa mýlime.
Mýliť sa je vraj ľudské.
Akoby sme sa tej ľudskosti báli.