Pre človeka, ktorý prežil väčšinu života v reálnom socializme, je dosť ťažké stráviť praktiky znovunastoleného kapitalizmu, ktorý tu vládne dnes. Zažívací trakt nám rozmaznala serióznosť, slušnosť a ľudskosť, takže na hrubé sústa novodobej morálky nie je navyknutý a s trpkým úškrnom spomína na časy, kedy hľadel poza železnú oponu so závisťou a túžbou. Tak sme sa teda dočkali. Obchody plné tovaru, možnosť cestovať, sloboda prejavu. „Teď když máme co jsme chtěli, do rachoty zvesela“ – spievalo sa v jednej budovateľskej piesni, a platí to – aká náhoda – aj dnes. Sľúbili sme si lásku, a aj to, že budeme pracovať viac, aby sme sa mali lepšie. Nuž – väčšina z nás naozaj pracuje oveľa viac, podaktorí sa máme aj lepšie – len tá láska zostala kdesi vzadu. Tržná ekonomika nám ju nepriniesla, lebo „štěstí je krásná věc, ale prachy si za něj nekoupíš“. Pochopili sme, že tá naša revolúcia, čo ako nežná, niekomu veľmi zahrala do karát. Zahraniční dravci, výdatne podporovaní našimi vlastizradcami, využili našu neskúsenosť a pod heslami o slobode a demokracii tu zaviedli takú neslobodu, o akej sa nám v časoch totality ani nesnívalo. Pomaly už prichádzame aj na to, akú úlohu v projekte európskej únie hráme my. Áno, aj tu už máme obchody plné tovaru, ale za krásnymi a ligotavými obalmi „ala západ“ sa skrýva tovar, ktorý by si tam nedovolil predávať nikto. Áno, máme možnosť cestovať, ale všade na západ od našich hraníc nám dávajú najavo, že sme „len“ Slovania. Áno, môžeme si kecať aj písať, čo chceme, ale je to volanie na púšti, ktoré nikto nepočúva. Sme občania druhej kategórie, hoci podaktorí z nás si to nechcú pripustiť. Možno preto, lebo ani za ľudskú dôstojnosť si „prachy nekoupíš“.
Sme občania druhej kategórie. To sme si kedysi v novembri vybojovali a mnohým to tak vyhovuje. Dobrovoľne sme presadli z prvej triedy do druhej, lebo sa nám zdá byť lepšou. Zamenili sme šťastie a lásku za prachy, aby sme si mohli nakúpiť v supermerketoch viac tovaru v ligotavých obaloch, ktorý nám má zaistiť, aby sme boli konečne spokojní.
Sme?