Kedy už budeme mať dosť peňazí?

25. októbra 2016, nautilus, Diagnóza

 

Pred časom sa pri našich cestách objavili bilboardy s obrázkom tučného muža v obleku a s nápisom: mám dosť. Neviem, kto tie plagáty platil a vlastne ani celkom neviem, o čo mu šlo, lebo propagovanie skromnosti sa mi v dnešnej dobe zdá neuveriteľné. Žeby ktosi zaplatil za to, aby oznámil všetkým, že už viac nechce – to je dosť bizarná predstava.

A predsa – možné to je. A nielen možné, ale aj inšpirujúce. Mňa napríklad inšpiroval k napísaniu tohto článku. A k určitej sebareflexii.  Prudko som sa zamyslel nad stavom svojho majetku a – spočiatku ťažko, ale postupne čoraz ochotnejšie – priznal, že sa nemám až tak zle. Pravdaže, pri takomto zamýšľaní musíte vylúčiť tzv. externé patogény, napríklad závisť tým, čo majú viac, či porovnávanie sa s celebritami. Úplne najťažšie je reálne zhodnotenie svojich túžob a cena, ktorú by ste za ich splnenie museli zaplatiť. Vrele tiež odporúčam zapojiť fantáziu a predstaviť si, že objekt svojej túžby už mám. Čo s ním? Čo s ním potom, keď prejde prvá vlna eufórie, o týždeň, o mesiac?

Keď som si kedysi kúpil prvú videokameru a prišiel sa ňou pochváliť do práce, môjmu kolegovi zasvietili v očiach iskričky a prehlásil, že to musí mať. Varoval som ho: a budeš ju aj používať? Nad tým nerozmýšľal, vybavil si pôžičku a kameru kúpil. Už o dva týždne ju ani nespomenul, bola odložená  v skrini a pokiaľ viem, už ju nikdy nepoužil. Pôžičku však splácal ešte veľmi dlho.

Áno, dosť sa teraz hovorí o tom, že Slováci sa zadlžujú čoraz viac. Túžby predbehli možnosti. Gauneri a psychopati v bielych golieroch nás presviedčajú, že je to tak správne a reči starých o tom, že sa máme zakrývať len takou perinou, na akú máme, zamietli na smetisko. Zodpovednosť nie je v móde. Zadlžujeme sa hlavne kvôli elektronike, hoci každý vie, že zakrátko jej cena prudko klesne, a kým ju dosplácame, bude z nej bezcenný starý vrak. Ale – vysvetlite to komusi, komu zasvietili očká…

Takže: kedy už budeme mať dosť peňazí na všeko, čo by sme chceli?

Odpoveď je jasná: nikdy.

Zato čas neúprosne beží a my sa každý deň pripravujeme o možnosti byť šťastní a spokojní, lebo sme uverili gaunerom…