Na tie ich oči nikdy nezabudnem.
Zahmlené a prázdne ako oči rýb, zomierajúcich v prachu.
Beznádej.
Smútok taký hlboký, až mrazí.
Na lavičke v čakárni geriatrie sedeli dve starenky okolo osemdesiatky. Doviezol ich šofér zo starobinca. Tie dve naše, s ktorými som sedel ja, vyzerali o poznanie živšie, hoci boli zrejme ešte staršie.
„A ako vám varia“ – vyzvedal som.
Zdvihli unavený pohľad smerom ku mne a odvetili bez záujmu: „Dobre, dobre“.
„Starajú sa tam o vás?“
„Starajú, starajú“.
O čom sa ešte dá? Pre koho ešte žijú?
„A deti máte?“
To ticho až zabolelo.
Až po chvíľke sa ozvala jedna z nich. „ Tri. Už vyše pol roka som ich nevidela“.
Druhá si iba vzdychla.
O čom sa ešte dá?
„Majú…majú veľa práce…nemajú…čas“- vysvetlila.
Tá druhá len hlavou kývla a šepla: „Čas“.
Nie, to si predstaviť neviem. Tie hodiny, dni a mesiace, strávené nazeraním z okna. To čakanie na telefón, list či akúkoľvek známku toho, že na nich nezabudli. Tí, ktorých priviedli na tento svet, ktorým dali celé svoje srdce a celý svoj život, ktorých čičíkali a pre ktorých prebdeli toľko nocí, o ktorých sa triasli a zachraňovali, pomáhali na nohy keď spadli a tíšili ich plač, tí, pre ktorých žili, pre ktorých dýchali…
Celé mesiace čakajú.
Neprišli.
Nemajú čas.
Ten čas, ktorý bez nich plynie bez zmyslu a pomaly.
Čakanie na smrť.
Nie, nemajú sa zle. Cudzí ľudia sa o nich starajú a ony ani nevedia, ako žijú tí, pre ktorých dýchajú. Deti ich odložili a ony už nemajú prečo žiť.
Dožívajú.
Srdcia im stále bijú, ale ich oči už zomreli.
Vidím ich stále.
Nikdy na tie ich oči nezabudnem…