Pán Spiridon je veľmi schopný podnikateľ. Sedem rokov v Amerike, kde pod menom Kapitán Pipi prevádzkoval výletnú loď, ho naučilo obracať sa, a po návrate na rodnú Krétu si založil cestovnú kanceláriu. O svojej domovine mal obdivuhodné vedomosti, ktoré nám klientom spoza volantu svojho oranžového autobusu predával nepretržite celý deň. Cesta z Heraklionu na Elafonisi je dlhá, plná zákrut a horských priechodov, a tak sme sa dozvedeli asi všetko o tom, čo Gréci dali svetu – namôjdušu, to som ani netušil. Asi v polceste zastal, z batoživového priestoru vytiahol príručný minibar a všetkých nás pohostil domácim vínom, olivami a chlebom, namáčaným v oleji z nich, aby tak demonštroval grécku pohostinnosť a základy zdravej gréckej stravy.
Na spiatočnej ceste, keď nás ešte plných dojmov z úžasných ružových pláží elafoniských ostrovov, napojil aj domácou rakiou a naučil spievať po grécky pieseň z filmu Never on Sunday, ktorú u nás poznáme pod názvom Deti z Pirea. A pretože rakija bola skutočne kvalitná, do ďalšieho bodu jeho programu nás nútiť nemusel: zaspievať pieseň zo svojej domoviny. Keďže sme si zájazd kúpili v miestnej cestovke a za oveľa príjemnejšiu cenu, než ponúkali naši zlodeji, zišlo sa v autobuse viacero národností: Rusi, Angličania, Nemci Poliaci, Fíni, Taliani…Do spevu bolo všetkým, až na Talianov…a že vraj spevavý národ. Dve Angličanky z Londýna začali žartovnou piesňou a donekonečna švitorili „giligiligili… Ani Rusi sa nedali zahanbiť a spustili veselú častušku. Zjavne teplí poľskí bratia boli zohraní a zožali veľký potlesk. Po trochu chladných Nemcoch som nastúpil ja. Ako jediný Slovák som – určite aj pod vplyvom blahodarného účinku rakije – pocítil neodolateľnú chuť vyniknúť. Dokázať tomuto svetu, že hoc národ sme malý, dosť máme pary. A tak sa tam, medzi tými krétskymi kopcami, rozvlnil vzduch mojím sýtym barytónom a autobus sa otriasal v náporoch megasongu Kysuca, Kysuca. Tlieskali ešte kým som skončil. (Niekto možno práve preto, aby som skončil). Priatelia, vyhral som. Fľašu Rakije. Pravdaže, tá kolovala po autobuse a veľa mi z nej nezostalo, ale oveľa viac ako alkohol ma hreje dobrý pocit, že minimálne štyridsať inostrancov na Slovensko tak skoro nezabudne…