Vedľa autobusovej stanice v Novom meste bol malý obchodík s chlebom a pečivom. Za pultom stála predavačka, ľudia vchádzali dnu a kupovali. Neviem, kto tam toho koľko nakúpil a či vôbec, viem len, že tá žena za pultom ma na prvý pohľad očarila. Bola pekná, to nepochybne, mala veľké nevädzové oči a dlhé vlasy s ryšavým nádychom, ale prvým a najsilnejším dojmom z nej bol výraz bezmocnosti. Vyzerala ako princezná, ktorú zlá macocha zatvorila sem, do tohto obchodu, aby tu pykala za svoje hriechy. Poznáte ten pohľad, ktorý vás prosí, aby ste ju vyslobodili? Aby ste ju schytili do náručia, vyskočili s ňou na svojho koňa a uniesli kamsi ďaleko?
Ako žena bola fascinujúca.
Ako predavačka – nemožná.
Spýtal som sa jej, či má dalamánky. Pozrela sa mi do očí tým svojím odzbrojujúcim blankytným pohľadom a povedala neuveriteľnú vec: Ja…neviem.
Každej inej by som odvetil čosi ironické, zosmiešňujúce a urážlivé, ale tejto tu som v prvej chvíli chcel navrhnúť, že ten pult preskočím a pôjdeme spolu tie dalamánky pohľadať. Nanešťastie, neboli sme tam sami, tak som len v rozpakoch zamrmlal, aby mi dala tri rožky, ktoré mala priamo pred sebou, ona mi ich zabalila a podala. Dal som jej peniaze a ona sa zatvárila, akoby ju to prekvapilo, dosť dlho nevedela, koľko mi má vydať a musel som jej napovedať. Keď mi drobné podávala, znova mi pozrela do očí a ja som mal neodolateľnú chuť objať ju, schúliť v náručí a ochrániť pred celým svetom, ale napokon som len poďakoval a zacúval k východu.
Je to zvláštne.
Naším životom prejdú stovky, tisíce ľudí. Prejdú, odídu a my si na nich už nikdy nespomenieme. A sú aj iní, zdržia sa iba pár sekúnd a zmiznú v nenávratne, ale my na nich nikdy nezabudneme. Prečo? Aký to má význam? A aká sila pripúta naše myšlienky k nim? Má to svoj hlbší zmysel alebo je to len náhoda?
Do toho obchodíku som zašiel o pár dní znova.
Už tam nebola, nečudo.
A už nikdy som ju nevidel…