Zo všetkých strán počúvame o tom, aké dôležité je mať svoj vlastný názor, zotrvať v ňom za každú cenu a bojovať oň za každých okolností a do poslednej kvapky krvi.
Proti komu bojovať?
Proti svojimi blížnym?
Je naším poslaním na tomto svete boj?
No ďakujem pekne !
Od praveku ľudských dejín sa ľudia spájali. Aj tomu najhlúpejšiemu tvorovi na tejto zemi je jasné, že oveľa viac dosiahne, ak sa s niekým spojí. Aj vlci sa spájajú do svoriek, aby boli úspešní. Aj mravce aj včely. Ťahanie za jeden povraz je to, čo pomohlo dostať sa ľuďom na vrchol živočíšnej ríše a naopak ten, kto chcel iných ovládnuť , musel ich rozdrobiť. Rozdeľ a panuj – to poznali vladári od staroveku.
Komu prospieva to, že sa dnes ľudia bránia prijať názory a skúsenosti, overené stáročiami, že každý sa priam zúfalo snaží byť originálny a jedinečný a hlavne nezapadnúť do davu? Kto povedal, že najdôležitejšie je byť sám sebou? V túžbe po výnimočnosti ideme až za hranice normálnosti a zdravého rozumu aj za cenu ohrozenia vlastnej existencie. Je život v bezpečí svorky taký nudný, že ju musíme rozbiť, aby sme pocítili adrenalín? Je to vzrušenie také dôležité, že kvôli nemu ohrozujeme aj životy svojich blížnych, len aby sme sa zabavili? Je túžba po presadení svojho názoru taká mocná, že ho budeme presadzovať za každú cenu, aj keď sami vieme, že je chorý? Komu vyhovuje, že kvôli vlastnému názoru sa nevieme spojiť?
Kedysi sme sa spájali za spoločným cieľom. Keď spolu zatiahneme za jeden povraz, budeme sa mať všetci dobre. Dnes bojuje každý sám za seba. Proti všetkým. Naša energia sa vybíja v každodenných stretoch s energiou našich blížnych a rozsýpa sa na prach.
Kto nám to prikázal?
Komu to vyhovuje?