Milý otec, spomínam si na tie chvíle, keď sme spolu debatovali pri tom našom stole v tej našej obývačke, na tie dlhé debaty o všetkom možnom, lebo sme si mysleli, že dialóg je najlepší spôsob, ako formulovať svoje myšlienky a názory a zároveň sa aj čosi dozvedieť. Často sme sa aj nezhodli, lebo Ty si mal svoju rokmi overenú pravdu a ja som bol, tak ako každý mladý, presvedčený o tom, že som práve objavil svet . Spomínam na to a musím Ti povedať, že v mnohom si mal pravdu, ku ktorej som sa musel prehrýzť rokmi a ktorú som ako mladý chápať nemohol. Sú ale aj veci, ktorým by si vtedy neuveril. Kedysi si mi tvrdil, že ľudia sa už poučili z vlastných chýb a nikdy už nedopustia čosi také strašné, ako bola vojna, nuž – týmto si nie som istý. Rozprával si mi tiež o tom, ako ste po vojne chodili budovať zničenú vlasť, priehradu mládeže, dobrovoľne, zadarmo, s nadšením pre dobrú vec. Právom si vtedy predpokladal, že nasledujúce generácie si obete vojny a možnosť žiť v mieri, ako aj vaše mozole pri budovaní budú vážiť, znelo to logicky, veď kto by nebol vďačný tým, čo pre neho čosi vybudovali, ale…nie je to tak. Ver mi alebo nie, dnešná generácia to všetko zmietla zo stola, zosmiešnila, ba znevážila, vraj to boli roky totality a neslobody. Vieš, ja som si nikdy nedovolil znevažovať to, čo som sám nezažil, ale dnes sa to deje denne, mladí fagani, rozmaznaní nadbytkom a blahobytom, ktorý im na podnose priniesli predošlé generácie, opľúvajú úsilie a obete svojich predkov ostošesť. A – toto mi isto neuveríš – dnes je taká móda, že my, starší, im v tom nesmieme brániť, aby sa neurazili. Pamätám sa, ako si sa kedysi nahneval, keď som si dovolil zapochybovať o Tvojich slovách o čomsi, čo som nemohol vedieť, aj to, ako som sa Ti potom ospravedlňoval, poznajúc svoj omyl. Neuveríš mi, že dnes Ti môže ktokoľvek čokoľvek zavesiť na nos a ak o tom zapochybuješ, urazí sa on. Skúsenosti starších, ktoré sa odnepamäti predávali z otca na syna sú dnes mladým iba na smiech, ale využijú bezostyšne všetky, ktoré sa im hodia a ešte prehlásia, že je to ich vlastný nápad a teda nemajú byť za čo vďační. Taký normálny a obyčajný pocit, akým je hanba, je im celkom cudzí. Pamätám, ako si sa vedel na mňa zadívať, keď som klamal, cítim ten tvoj pohľad dodnes, lebo sa mi zarezal do duše a svedomie ma dodnes fackuje. Nuž – aj toto zmizlo. Podchvíľou sa mi niekto pozerá rovno do očí a klame až sa tak práši. Ja to viem, on to vie – ale napokon sklopím oči ja, lebo ma premôže tá jeho drzosť a hanbím sa aj zaňho. A ak by som komusi skúšal vysvetliť, že lož má krátke nohy, vysmeje ma. Dnes má lož veľmi dlhé nohy a dovedie ľudí oveľa ďalej, než pravda. Už ťa počujem ako namietaš, že v klamstve sa dlho žiť nedá a pravda ťa vždy dobehne, áno, ale to, čo bude zajtra, to nikto nerieši, lebo vie, že zajtra môže tvrdiť čosi úplne iné. V krajnom prípade to obráti na žart a hlupákom som zasa len ja, keď som mu uveril. Áno, aj serióznosť skapala. Všade je toľko podvodov, že v ich záplave ju ťažko poznať.
Chcel som ti toho napísať ešte viac, ale je toho príliš. Ty si si vedel vždy so všetkým poradiť, všetko si mi vedel vysvetliť, ale popravde – neprial by som ti, aby si sa dožil dnešných dní. Slušnosť, poctivosť, pravda – to všetko zostalo kdesi vzadu a tento svet je o niečom inom. O niečom, za čo by si sa ty hanbil. Našťastie – už to riešiť nemusíš. To len ja ti tu píšem tento list, len tak, aby si vedel…